(Miloš Janoušek)
Viac, ako dvadsať rokov uplynulo od doby, kedy na Slovensku vyšiel prvý folkový singel Išlo dievča po vodu / Býval v horách jeden mlynár. Ním vstúpila na scénu pesničkárka ZUZANA HOMOLOVÁ a túto pozíciu "Prvej dámy slovenského folku" si udržala až dodnes.
Tvoje meno je neodmysliteľne spojené s ľudovou baladou, do značnej miery sa stalo jej synonymom. Prečo práve ľudovka a ako sa to všetko vlastne začalo?
Nemôžem povedať, že by som bola vyrastala v prostredí, kde by sa neustále spievalo - aj keď' u nás sa spievalo, hoci veľa dôvodov na spev nebolo - neboli sme však taká ortodoxne folklórna rodina. Nechodila som ani do nijakého súboru. Predsa len patrím ku generácii, pre ktorú slovo folklór mal skôr odstrašujúci význam, bola to predstava všelijakých akadémií, osláv a všetkého toho, čo sme možno podvedome alebo aj vedome - mali alebo aj nemali radi. Takže folklór som mala rada, ale ten iný, neoficiálny. K ľudovej balade som sa dostala celkom z inej strany. V šesťdesiatych rokoch to boli prvé dotyky s bigbítom, ktoré priniesli so sebou vlnu folku, ktorá sa tak veľmi pozvoľna dovalila až sem. Čo ma na folku vtedy špeciálne zaujalo, boli osobnosti, ktoré dokázali upútať veľké množstvo poslucháčov práve interpretáciou folklórnych, alebo pôvodne folklórnych záležitostí, ktoré - samozrejme - v ich podaní dostali celkom novú polohu.
Takže najprv som obdivovala ich civilný a nenápadný prístup, ktorým pri tom dokázali osloviť obrovské kvantum ľudí. No konkrétny dotyk s týmto žánrom som mala až pri svojom ročnom pobyte vo Francúzsku koncom šesťdesiatych rokov. Po návrate domov som sa pokúsila pohrabať v análoch a archívoch (veď' som študovala slovenský jazyk) a podarilo sa mi veľmi jednoducho vypátrať množstvo zaujímavého materiálu, ktorý som sa potom pokúsila pristrihnúť na svoj obraz.
Ale prečo práve balada?
Asi z viacerých dôvodov. Nikdy ma nelákalo spievať ľudovky známe, tisíckrát omieľané a interpretované. Balada mala výhodu, že bola dlhá, hudobne "nudná", takže odolávala všetkým potencionálnym upravovateľom.
Lákalo ma skúsiť niečo, čo nikto nerobí alebo to robiť inak. Možno intuitívne, no rozhodne som chcela baladu interpretovať nepateticky, nefolklórne, bez falošnej vážnosti. A naopak - bavil ma odstup, nadhľad, ale aj vychutnávanie zvukovej podoby jazyka, popisujúceho niekedy nepochopiteľný dejový vývoj príbehu, jeho skratku i pôvabnú pointu - niekedy vyslovenú už v prvých veršoch.
Na balade je samozrejme zaujímavá aj dejová línia, veci, ktoré boli kedysi nesmierne dôležité a závažné, pritom dnes, po stáročiach majú nádych akejsi absurdnosti. Je pritom pozoruhodné, že ľudia, ktorý sa s násilím stretávajú každodenne vo filmoch, v novinových titulkoch a správach, dokážu byt zaskočení textom ľudovej balady, kde sa opisuje nejaká trúchlivá udalosť z istej neznámej dedinky. Zrazu sú zaskočení tým, že násilie dostávajú naservírované v celkom inej podobe, než sú zvyknutí a voči čomu sú už imúnni.
V polovici sedemdesiatych rokov, práve v čase, keď si ty na Slovensku sebe i publiku začala znovuobjavovat' ľudovú baladu, v Čechách sa o to isté pokúšal Jaroslav Hutka. V čom bol váš prístup spoločný a v čom bol rozdiel?
Nad týmto som nikdy príliš neuvažovala. Skôr mi vtedy stačil k spokojnosti fakt, že tu mal koncert nejaký Jaroslav Hutka, ktorému púšťali moje nahrávky, a že som dostala odkaz, aby som mu kedykoľvek po jedenástej hodine dopoludnia zavolala. To som aj urobila, nasledovalo okamžité pozvanie do Prahy a až tam som zistila, o koho a o čo sa vlastne jedná. Že sme sa v tom istom čase zaoberali tým istým, považujem za skutočnú náhodu, hoci inšpirácia "zvonku" bola v oboch prípadoch zrejmá. Čo sa týka odlišnosti prístupov, možno - na rozdiel od Hutku - som k tejto téme pristupovala introvertnejšie, pocitovejšie. Navyše, pre neho sa ľudová balada stala v čase, keď' mal zákaz interpretácie vlastných textov, inou možnosťou, ku ktorej sa utiekal. Balada tak zohrala svoju ďalšiu veľkú rolu v akomsi predrevolučnom, "undergroundovom" uvedomovaní a vnímaní.
U mňa to nebolo utiekanie sa od niečoho a k niečomu. Naopak, dosť dlho v mojom repertoári bola dokonca určitá nerovnováha práve medzi pôvodnými piesňami a baladami, ktoré tvorili dominantnú časť môjho repertoáru.
Poďme však ďalej. Nasledovali prvé kontakty s pražskou folkovou scénou, spoločné koncerty a vlastne... Roky si bola členkou legendárneho pesničkárskeho združenia Šafrán.
Áno. Bola som jediný "zahraničný" člen. Vtedy sme sa na tom veľmi bavili. Boli to spoločné hrania na Baráčnickej rychte a tak podobne - samozrejme, vtedy stačilo zobrať gitaru a za sedemdesiat korún som bola v Prahe. Mala som kde bývať, mala som kde hrať a bolo nesmierne príjemné, že tí Šafránici i diváci ma brali. Takže vždy som sa tam cítila veľmi dobre a mala som šťastie spoznať kopu ľudí, tendencií, názorov.
Mala si tiež podobné skúsenosti ako Jaroslav Hutka, ktorý svojim obrazoboreckým prístupom k balade pobúril mnohých folkloristov až do tej miery, že na neho pozerali nevraživo a cez prsty?
No, k priamej konfrontácii v mojom prípade snáď' nikdy nedošlo. Tento pocit som mala skôr z totálneho nezáujmu zo strany médií a ten bol pravdepodobne motivovaný tým, že zrejme takýto prístup nepovažovali za dostatočne autentický a hodný nejakého záujmu. Výnimkou bol počin Opusu, ktorý v sedemdesiatom druhom roku vybral z archívu košickej televízie dve balady a vydal ich na singli. Zároveň to však bola na ďalších sedemnásť rokov aj posledná platňa z tohto žánru na Slovensku.
Problémy skôr boli s pesimistickým ladením balád a s jednotlivými slovami, kedy kostol bolo treba nahradiť poľom a dušu krpcami a tak podobne. Zaujímavé, že čert nevadil, ale anjel už áno.
Na koncertoch roky vystupuješ ako sólistka, len sama s gitarou, prípadne drumbľou. Má to zrejme svoje výhody i nevýhody...
Pramení to predovšetkým asi z mojej vrodenej skromnosti (smiech), že nechcem otravovať ľudí, aby sa zaoberali mojim nespútaným a nekoordinovaným prístupom k veciam. Určité pokusy tu pravdaže boli, ale opäť musím zdôrazniť, že je to len z čírej ľútosti voči mojim potenciálnym spoluhráčom.
V štúdiu je však tvoj prístup celkom iný. Tam sa obklopuješ spoluhráčmi zvučných mien, pritom častokrát z celkom iného hudobného brehu. Prvý tvoj album Čas odchádza z domu (1989) bol výsledok spolupráce s Vladimírom Mertom.
Projekt mojej prvej sólovej platne vznikol ešte oveľa skôr. Honza Hrubý, ako človek veľmi muzikálny a cítiaci všetko - od folklóru až po bigbít - sa podujal, že mi všetky tie veci dá dokopy, že ich zaranžuje. Život však išiel nejako veľmi rýchlo napred a Honza akosi nestíhal na to myslieť. Lenže projekt bol už rozbehnutý, a tak som ponuku preorientovala na Vladimíra Mertu. Ten bol v podstate v obraze, pretože vlastne vždy bol všade tam, kde sme s Honzou Hrubým našu spoločnú dosku dohovárali. Merta ponuku prijal s veľkou radosťou (aspoň si to myslím), ja som nahrala a naspievala podklady a Vlád'a ich vo svojom štúdiu obohatil množstvom ďalších nahraných stôp. Pre mňa to bol zaujímavý zážitok a bola som zároveň fascinovaná tým, čo všetko sa dá k môjmu hlasu prilepiť. Takže celá spolupráca vlastne vznikala v jeho štúdiu a ja som dostala do rúk už len výsledný tvar.
Merta na nahrávku zaangažoval množstvo ľudí, samých výborných hudobníkov: Jiří a Václav Veselí, Jan Kolář, Jan Hrubý, Alan Vitouš, Vojtěch Havel - naozaj Dobrá úroda, ako hovorí názov. Nemôžem sa však zbaviť' pocitu, že spolupráca takýchto vynikajúcich muzikantov sa v tomto prípade adekvátne nezúročila. Na jednej strane krehkosť tvojich piesní a na druhej strane zvukové steny a komplikované aranže.
Pre mňa bolo predovšetkým zaujímavé počuť nové nástroje, nové farby okolo môjho hlasu. Takže dnes sa na túto nahrávku pozerám aj z toho hľadiska.
Druhá platňa - Homolová & Stivín (1991) - predstavuje úplný protipól k tej predchádzajúcej. Krehká, komorná záležitosť, takmer improvizácia. Jiří Stivín sa tu predstavuje ako nesmierne citlivý sprevádzač, ktorý je príliš dobrý muzikant, než aby zbytočne plytval tónmi tam, kde stačí jeden či dva vhodne položené.
Elpéčke vlastne predchádzal Stivínov program v bratislavskom Štúdiu S, do ktorého si vždy ako hosťa pozýval niekoho z iného hudobného brehu. Hral s Warchalovcami, s Adrienou Bartošovou, Mertom... Toto spoločné hranie mi pripadalo veľmi zaujímavé a myslím, že ani on sa nenudil, takže keď' som sa ho po čase opýtala, či by sme nemohli spolu urobiť na platňu, vôbec neprotestoval. Platňa však mala dosť nešťastný osud - krachujúce vydavateľstvo Opus ju vydalo v tak mizivom náklade, že sa nepredávala v podstate ani na Slovensku. V Čechách sa o nej prakticky ani nevie.
Zmluva pôvodne znela na všetky tri média - LP, CD a kazeta. Nakoniec však vyšla len na "čiernej" platni a nikto asi nevie ani v akom náklade (v roku 1996 vyšla v reedícii na CD -pozn. autora).
V roku 1995 vyšiel tretí album pod lakonickým názvom Slovenské balady. Je zložený výhradne z ľudových balád a v súčasnosti niet vari exkluzívnejšieho a zároveň povolanejšieho spoluhráča, než je Vlasta Redl. Ale prečo práve on? Platonicky sme sa poznali už dlhšie a zdalo sa mi, že sa pekne vyjadroval o tom, čo robím. Raz v Bratislave, na Štrkoveckej folkovej noci (v ten deň som sa práve vrátila z lezenia na Mont Blanc), mi daroval čerstvú, ešte zelenú platňu Na výletě. Zapáčila sa mi, zohnala som si aj ďalšie jeho "počiny" a adresu a rozhodla som sa ho osloviť.
Požiadala som ho, či by sa nechcel zúčastniť na takom "oprášení" môjho staršieho repertoáru, teda balád. Akosi som v ňom vytušila človeka určite geniálneho, ale predovšetkým nesmierne citlivého. Nenamietal, hoci pred tými štyrmi rokmi všetko bolo ešte len v teoretickej rovine.
Potom sa mi podarilo zohnať potrebné peniaze a vtedy som ho oslovila už konkrétne. Napriek tomu, že "dobrí" ľudia ma od tohto projektu odhovárali a navyše spolupráca bola samozrejme sťažená tým, že Morava sa medzitým vzdialila od Bratislavy viac, než sme kedy predpokladali, ani na okamih som nepochybovala o tom, že to bola dobrá voľba.
Asi by bolo nezmyselné od človeka, akým je Vlasta Redl, čakať nejaký konvenčný prístup k tejto práci. Spomínam si na úryvok z jedného rozhovoru vo F&C, kde sa ohľadne svojich muzikantských plánov vyjadril: "Nejvíc mě ted' zajímá Zuzka Homolová. Ta by mě mohla dostat dál, kam bych se bez ní nedostal..."
(smiech) To bola veľkolepá reakcia na moje oslovenie. Nasledoval kolotoč listov, dohovorov a rozhovorov, mnohých ešte dodnes nedokončených.
V prvej fáze som mu nahrala verzie piesní len tak, a capella. Sú naspievané na jedenkrát, veľmi voľne, až neviazane. Potom si ich Vlasta vzal a d'alší jeden a pol roka nad nimi hĺbal.
Samotné nahrávanie nástrojov do spevu bolo jedno obrovské dobrodružstvo. Celé aranžmán je založené na pocite z hlasu, na zvukoch, aj hudobné nástroje sa využívajú prevažne ako rytmické, rôzne konkrétne zvuky tvoria rytmický podklad. Vlasta sa vyhýbal tomu, robiť okolo môjho hlasu hudbu. Snažil sa v tých piesňach vyhľadávať vnútorné rytmy, o ktorých ja sama som nemala ani poňatia.
V nahrávkach využíval mnohé netradičné nástroje, hru sláčikom na bicyklovom kolese, fľašu od Coly, gumu z trenírok (Dobešových!), csardás-citeru, mandolíny, indiánske bubienky... Úvodná pieseň napríklad začína (a vlastne je aj sprevádzaná) zvukmi autentických krosien, ktoré som mu špeciálne nahrala a priniesla zo Slovenska. Tento klapot potom použil ako rytmický podklad, jednotlivé údery krosien zahusťoval, skracoval intervaly medzi nimi... Romantické. Próza bola potom pri mixáži, keď' to jeden priateľ zhodnotil: "Hele, kdo to tam mlátí téma dvířkama od králikárny...?"
Práca s Redlom, nahrávanie, všetko to, čo s tým bolo spojené, bolo čosi, čo sa vymykalo akejkoľvek mojej predchádzajúcej skúsenosti. Ppo domixovaní poslednej skladby mi bolo nesmierne ľúto, že toto krásne dobrodružstvo skončilo. Čo už bude ďalej, neviem. Možno, že Vlasta niektorú z týchto pesničiek niekedy zahrá na svojom koncerte, možno po čase nahráme druhý diel...
Aký pocit má dnes Vlasta presne neviem - myslím však, že berie túto kapitolu. Sám hovorí, že sa cíti spoluvinný z toho, čo sa v baladách stalo. Veď' len jediná so štrnástich končí fraktúrou ruky; všetky ďalšie končia oveľa horšie. Chudák, ten sa toho napočúval. Dúfam, že ho za to každú noc nevešajú...
Písané pre Folk & Country (ČR)