(Miloš Janoušek)
"V encyklopédii populárnej hudby by pod heslom ´Ničenie talentu gramofónovou firmou´ už dnes mohol byť uvedený odkaz ´viď Aimee Mann´," hovorí Michael Hausman a akokoľvek sa tieto slová zdajú byť tvrdé, ako manažér (a manžel) tejto speváčky veľmi dobre vie, o čom hovorí. Pretože ak existujú hviezdičky, ktoré firmy si od začiatku oprašujú ako v bavlnke, iné musia prejsť svojou krížovou cestou, počas ktorej sa strácajú ilúzie a je zrazu jasné, že talent je možno to posledné, na čom záleží. A Aimee Man patrí do tej druhej skupiny.
Začiatok sa pritom zdal byť viac ako sľubný. Aimee ako čerstvá absolventka prominentnej Berklee School of Music sa najprv zaradila do miestnej punkovej scény ako súčasť skupín Young Snakes a Ministry. Tam v podstate hrala ešte druhé husle, ale hneď nasledujúca kapela, ´Till Tuesday, bola už plne v réžii Aimee a jej priateľa Michaela Hausmana. Už prvý album priniesol výraznú skladbu Voices Carry a aj vďaka tomu, že firma vrazila slušné peniaze do klipu, rotoval nielen v MTV, ale dorotoval až do Top 10. Až potiaľto by všetko signalizovalo pozitívny vývoj - pri príprave druhej platne začala Aimee spolupracovať s Elvisom Costellom, čo však firma nepovažovala za šťastný krok. Elvis Costello mal totiž síce vždy dosť vysoké renomé (ako spoluautora si ho vybral napríklad aj taký Paul McCartney), ale hitov, ktoré by sa dostávali do hitparád, bolo predsa len pomenej. Keďže gramofirma ju tlačila do spolupráce s inou skladateľkou, s Dianou Warren, Aimeene jasné odmietnutie znamenalo prvý vážny konflikt "Aimee versus gramofirma" - jeden z mnohých, o ktoré ani v budúcnosti nebude Aimeeninom životopise núdza.
Druhý album Welcome Home bol prepadák a tretí, Everything´s Different Now, sa stal labuťou piesňou skupiny. Kapela sa rozpadla a Aimee po trojročnom víťaznom zápase s materskou firmou, ktorým sa chcela vyslobodiť zo zmluvy a s čerstvo podpísaným kontraktom u spoločnosti Imago vyrazila na sólovú dráhu. Podobne ako pred desiatimi rokmi aj teraz mala v rukách kopu tromfov. Výpočet schopností a funkcií pri jej mene bol impozantný - speváčka, skladateľka, hráčka na gitary (akustické aj elektrické), basgitaru, perkusie, klávesy, mellotron, bicie, výtvarníčka obalu... Prvý sólový album Whatever priniesol svieži pesničkový vánok, skladby, v ktorých sa splietal folk s rockom, inteligentné texty s nápaditými melódiami a aranžom. Nadšené kritiky ju okamžite katapultovali medzi najsľubnejšie talenty deväťdesiatych rokov. Ohlas kritikov a novinárov sa nijak nelíšil od odozvy poslucháčov, takže platňa sa veľmi slušne predávala a budúcnosť sa opäť ukazovala v ružových farbách. Lenže v okamihu, keď sa Aimee pripravovala na nahrávanie druhej platne, ktorá mala zúročiť ohlas debutného albmu, firma Imago skrachovala.
Aimee si okamžite našla kontrakt na iné vydavateľstvo, lenže až potom zistila, že jej pôvodná firma si ju zmluvne poistila aj proti nahrávaniu v inej spoločnosti, takže sa ocitla v patovej situácii - Imago už ju vydávať nemohlo, lebo neexistovalo, ale speváčka s inou firmou spolupracovať nemohla, lebo bola viazaná na Imago. Právnický boj o vyviazanie sa z nešťastnej zmluvy trval rok, ale výsledkom bol podpis firmou Geffen a album ironicky nazvaný I´m With Stupid.
Tak ako zvyčajne nová platňa získala vynikajúce recenzie - David Thigpen z Time Magazine ju označil za najchytľavejší album roka, až po okraj naplnený trojminutovými majstrovskými minidielkami. "Aimee Mann má podobný pesničkársky talent ako McCartney a Neil Young. Dokáže napísať jednoduché, krásne, očarujúce piesne." Platňa ako obvykle signalizovala nové nádejné začiatky, Aimee začala pracovať na novej platni, lenže ako zvyčajne bolo o chvíľu všetko inak. A bolo to ešte paradoxnejšie, pretože rok 1999 bol rokom Magnólie.
Keď režisér Paul Thomas Anderson po úspechu filmu Boogie Nights hľadal námet pre svoj ďalší film, dostala sa mu do rúk kazeta s Aimeenými nahrávkami. Piesne ho tak uchvátili, že sa rozhodol urobiť film, ktorý by vychádzal z týchto pesničiek, z ich príbehov a postáv. Hercom vkladal do úst dialógy s vetami vybranými priamo textov piesní a výsledok bol taký presvedčivý, že film bol nominovaný na Oscara hneď v niekoľkých kategóriách (vrátane piesne Save Me) a krátko po uvedení do kín film Magnólia získal status kultového diela.
Medzitým sa však firma Geffen stala akvizíciou koncernu Interscope a novým majiteľom napriek tomu, že soundtrack z filmu sa predával viac ako slušne (do dnešného dňa sa ho predalo viac ako 600 000 kusov), sa materiál pre ďalší Aimeen album zdal byť málo komerčný. Nezamietli ho, ba ani nezrušili s speváčkou kontrakt, len sa rozhodli dať celý materiál do šuflíku ako neperspektívny. Aimee sa pokúsila umiestniť ho niekde inde, lenže opäť tu bola zmluva, ktorá firmu nezaväzovala k žiadnej vydavateľskej aktivite - len potvrdzovala, že nahrávky sú jej výhradným majetkom. Na dôvažok mala Aimee už za sebou aj diskusiu s ďalším veľkým vydavateľom, s Warner Music. Tí, ako majitelia práv na soundtrack k Magnólii, zas podmieňovali akékoľvek promo aktivity k soundtracku Aimeenou opciou pre ďalšie platne. "Inými slovami - nepohneme pre túto platňu prstom, ak nebudeme mať práva na všetko ďalšie, čo nahráš," vysvetlila Aimee podstatu rokovania. "Tak sme si povedali - načo budeme s vami zas podpisovať zmluvu pre budúce platne, ak nie ste ochotní urobiť niečo ani s tou, ktorú už máte?"
Znovu nasledovali právne ťahanice, pretože Aimee chcela nový pesničkový materiál od Interscopu odkúpiť. Tentoraz však už za sebou mala právnikov a muzikantov, ktorí tiež mali so svojimi vydavateľmi podobné trpké skúsenosti a s ktorými založila združenie na ochranu práv umelcov.
Keď konečne mala pracne získané nahrávky znovu v rukách, rozhodla sa vystúpiť zo zabehaného kolotoča tzv. majors, veľkých nakladateľov a album vydala na vlastnej značke SuperEgo. Distribúcia sa konala spočiatku len prostredníctvom internetu, ale napriek tomu o album s ironickým titulom Bachelor No. 2 or Last Remains of the Dodo (v češtine sa dnes už vyhynutý vták Dodo nazýva Blboun nejapný, takže irónia podtitulu Posledné zvyšky Blbouna nejapného je ešte pôvabnejšia) bol obrovský záujem. Tak ako v minulosti, aj tentoraz k tomu prispeli vynikajúce recenzie. Prirovnávali ju ku klasikom ženského pesničkárstva Carol King a Carly Simon a oproti minulým albumom, vydaných u veľkých gigantov, ktorých predaje sa pohybovali okolo 100 000, sa vyhynutý vták Dodo rozletel do sveta vo viac ako tristotisícovom kŕdli. "Neuveriteľné čísla, však," so zadosťučinením konštatuje Aimee. "To len dokazuje, že jeden človek s modemom a faxom dokáže urobiť viac práce než veľká všemocná a nedotknuteľná nadnárodná spoločnosť." Keď minulý rok vystupovala v Mníchove, na jej koncert prišlo o tisícku ľudí viac než na koncert Sheryl Crow.
Posledný album, pred rokom vydaný Lost In Space, už vyšiel na znovu na Aimeenom labeli SuperEgo. Strata ilúzií má aj svoje plusy - väčšina peňazí za predaj ide späť do rúk autorky, interpretky a vydavateľky v jednej osobe. Nemusí živiť žiadne medzistupne, ktoré si prihadzujú marže a má v rukách slobodu, o akej sa väčšine tvorcov môže len snívať. Je pravda, že Aimeene piesne sa stávajú čoraz introspektívnejšie a sarkastickejšie. Niekto si môže vysvetlovať texty ako svedectvo o vzťahoch medzi ľuďmi, ale aj ako vzťah medzi umelcom a firmou, ktorá chce diktovať podmienky. Je to už vec interpretácie. Ale pesničky našťastie zostávajú stále nezameniteľne aimeemannovské. Aj v tom je možno istota, že tento hudbymilovný a tvrdohlavý vták Dodo ešte celkom nevyhynie.