(Miloš Janoušek)
Ak človek dospeje k poznaniu, že pre tých, čo čakajú od hudby aj čosi viac, než len neustále obohrávanie Madonn, Backstreetboysov alebo Britney Spearsových dnes už pomaly v médiách niet šance a pri akceptovaní tejto premisy zmieri s tým, že za inou hudbou musí ísť niekam inam, zmieri sa zároveň aj s tým, že ju bude nachádzať na menej tradičných miestach - v pivárňach, kluboch alebo dokonca na prehliadke filmov o cestovaní. Náhodní návštevníci, ktorí možno nedopatrením zablúdili na záver prehliadky Tourfilm 2001, ale aj znalci, ktorí išli naisto určite vedia, o čom - vlastne o kom - je reč. Pretože koncert rakúskeho gitaristu Petera Ratzenbecka bol v kontexte filmovej prehliadky možno naozaj trochu atypickým, určite však vynikajúcim zážitkom. A pretože meno tohto špičkového interpreta je u nás prakticky neznáme, asi by stálo za to stratiť o ňom pár slov. Neznalosť mien totiž neospravedlňuje...
Mr. Fingerpicking Peter Ratzenbeck - tak znie neoficiálne označenie tohto rakúskeho predstaviteľa bluesovej, ragtimeovej a folkovej hudby, na ktoré je určite právom hrdý. Fingepicking je totiž náročný spôsob gitarovej hry, pri ktorom palec pravej ruky na basových strunách vytvára pravidelne tepajúcu basovú linku, zatiaľ čo ukazovák, prostredník a prsteník nezávisle od basového spodku vybrnkávajú melódiu a akordy. Popis znie trochu komplikovane, ale môžeme čitateľov ubezpečiť, že samotné hranie je ešte komplikovanejšie. Zato výsledok je mimoriadne efektný a nezasvätený poslucháč má pocit, akoby súčasne hrali dve gitary, každá svoj vlastný part.
Počas dvadsiatich rokov pôsobenia na folkovej scéne si P. Ratzenbeck vyslúžil aj iné uznanie: "Rakušan s írskou dušou", takouto (takmer) definíciou začínal renomovaný časopis britský Folk Roots recenziu jedného z nedávnych Ratzenbeckových albumov. "Jeho hra... je bezodná lagúna trblietavých akustických lahôdok s výraznou keltskou príchuťou", prízvukuje iný ostrovný magazín Rock´n´Reel. Ak si inak rezerovaní Briti, hákliví na svoje tradície a korene dovolia až takýto úlet, asi majú na to svoje dôvody. A tie dôvody sú zrejmé nielen výberom hudby - repertoár tvoria tradicionály, skladby legendárneho slepého írskeho skladateľa a harfistu Turlogha O´Carolana (1670-1738) i vlastné skladby - ale aj spoluhráčmi zvučných (teda, aspoň čo sa týka folkovej hudby) mien, Andym Irvinom a Colinom Wilkiem, ktorí si účasť na cudzích projektoch inak veľmi starostlivo vyberajú. Ratzenbeckova hra nemá nič spoločného so strojovou precíznosťou iných nemeckých gitaristov, naopak je neobyčajne rozmanitá v náladách, odtieňoch farieb. Zámerne si volí pestrosť a kontrasty a preto označiť ho len za ragtimového (bluesového, folkového) gitaristu by znamenalo zredukovanie celého spektra len na jednu zložku. Jedna skladba je čisté blues, iné vychádza z renesančnej hudby, v ďalšej kompozícii použije slide alebo bottleneck, a na záver bloku, len tak pre spestrenie, prihodí zmes beatlesoviek v ragtimeovej úprave.
Gitarová zručnosť a vynikajúca prstová technika sú len jedným z dôvodov, prečo prevažnú väčšinu Ratzenbeckovho repertoáru tvoria inštrumentálne skladby. Tým druhým je precíznosť, až perfekcionizmus, ktorý je inak pre folkových gitaristov nie celkom typickým javom. "Prvý album som celý nahral za osem hodín," hovorí P. Ratzenbeck a lakonicky dodáva. "A aj podľa toho vyzeral. Dnes za osem hodín nahrám maximálne dve či tri skladby. Nie je to ale problém manuálnej zručnosti, skôr mi záleží, aby nahrávka mala správnu náladu, vyváženosť medzi feelingom a technickou dokonalosťou." A práve spomínaný perfekcionizmus je dôvodom, prečo sa v Ratzenbeckovom repertoári objavujú spievané skladby len ojedinele. "Vždy mám pocit, že môj hlas akosi nedrží krok s mojou gitarovou technikou," s nadhľadom konštatuje Peter Ratzenbeck. "Moja snaha robiť všetko perfektne stroskotáva akonáhle začnem spievať. Na koncerte sa to však dá akceptovať, takže obvykle zaradím tri či štyri pesničky, ktoré sa dajú brať ako osvieženie."
Koncert, ktorý Peter Ratzenbeck odohral v rámci už spomínanej prehliadky Tourfilm 2001 potvrdil všetko, to písali renomované časopisy a kritici - od žánrovo vyhranených Folk Roots (GB) a Fingerstyle (USA) až po denníky, akým je napríklad Frankfurter Allgemeine Zeitung. Mr. Fingerpicking Ratzenbeck s pomocou dvoch akustických gitár a s nepatrným príspevkom ozvučovacej techniky premenil trochu neosobný prednáškový salónik hotela Danubia na príjemné koncertné posedenie so starým známym. Ako to už vo folku býva zvykom, Peter Ratzenbeck hodne hral, občas spieval (skutočne len spomínané tri či štyri kúsky) a prestávky medzi pesničkami vypĺňal rozprávaním. Neustále prelaďovanie gitár malo tiež svoj dôvod, pretože Peter Ratzenbeck používa až šestnásť rôznych ladení (pre ilustráciu - drvivá väčšina gitaristov si vystačí s klasickým ladením E-A-D-G-H-E a ešte aj s tým občas máva problémy). Folk, pop, klasika, ragtime, swing, country, blues i alpský folklór - všetko malo svoje miesto a opodstatnenie.
Takmer utajený batislavský koncert bol jedným z viac ako stovky koncertov, ktoré Peter Ratzenbeck ročne absolvuje. Okrem toho tento samouk ("Keď som váhal, či sa mám venovať džezu alebo folku, uvedomil som si, že ako džezový muzikant by som sa musel učiť noty. A dal som prednosť pocitovej, melodickejšej hudbe, ktorú som viac chápal srdcom. ") vyučuje na takmer dvoch desiatkach gitarových seminárov, nahráva platne (doteraz nahral 13 sólových platní, na ďalších spolupracoval).
"Ste workoholic?", zaznela otázka v jednom rozhovore. " Nie. Dva mesiace v roku si dávam prestávku s koncertovaním a venujem sa, veciam, na ktoré počas roka nemám čas. Napríklad skladám nové skladby, skúšam nové ladenia gitár a nedám si pokoj, kým nemám pokope nový repertoár, čo znamená nepretržitú prácu často až do štvrtej-piatej hodiny ráno. Tieto dva mesiace proste beriem ako čas na cvičenie."
(Uverejnené v SME)