(Miloš Janoušek)
Ak by sme položili zdanlivo absurdnú otázku, čo majú spoločné David Bowie a Neil Young, odpoveď by sa dala zvažovať z dvoch hľadísk. Na prvý pohľad nič - sotva môžu byť vzdialenejšie a protikladnejšie osobnosti ako Bowie - kultivovaný (a chladný) anglický aristokrat, očarený počítačmi a Young - vlasatý (a nespútaný) americký rocker, opojený gitarovými väzbami. Ak však zvážime, že obaja sú neobyčajní workoholici, pohybujúci sa vo svete showbiznysu viac ako tri desaťročia a zároveň osobnosti, ktoré sa nikdy nenechali spútať formulkou jednotného štýlu alebo soundu a pritom ovplyvnili celé generácie muzikantov - čosi spoločné nám z toho predsa len vylezie. Minimálne odpoveď, prečo sa títo dvaja páni patria k najdôležitejším osobnostiam histórie súčasnej rockovej hudby.
Niektorí Younga nazývajú vizionárom, iní zas chameleónom - podľa nálady alebo postoja dotyčného novinára. Jedni mu dávajú nálepku folk-rockového, iní zas country-rockového muzikanta, ďalší ho označujú za krstného otca grunge-rocku - všetko je vec názoru a obdobia, v ktorom ho človek práve zastihne. Nikto však neuprie, že Neil Young je jedným z najvýznamnejších a najvplyvnejších pesničkárov, v niektorých ohľadoch dokonca viac než sám Bob Dylan. Dylanovo novátorstvo skončilo so šesťdesiatymi rokmi, kým Young sa ako buldozér prediera desaťročiami a neomylne značkuje tu folkovú, tam countryovú, inde zas rockovú scénu.
Narodil sa 12.11.1945 v Toronte a už v ranej mladosti hral na gitaru, ukulele, bendžo a klavír. Začínal s rockovými kapelami, ale súčasne sa pretĺkal folkovými klubmi ako pesničkár s gitarou. Pri jednej takejto príležitosti sa stretol so Stephenom Stillsom a Joni Mitchellovou. Vzhľadom na to, že pod dojmom Youngovej pesničky Sugar Mountain napísala Joni Mitchellová svoju nesmrteľnú The Circle Game, nebol to zlý štart. Veď Young mal vtedy len 19 rokov.
Toto stretnutie mala aj ďalší osudový význam - so Stillsom založili Buffalo Springfield, jednu z najdôležitejších country-folkrockových kapiel. Spolu nahrali tri významné albumy a po sérii dočasných odchodov sa z jedného takéhoto výletu Young už do kapely nevrátil a rozhodol sa pre sólovú dráhu (tento neustály nepokoj je jednou z charakteristických Youngových čŕt a bude sa v ďalších rokoch len opakovať...)
Younga sa ujal manažér Joni Mitchellovej (ako vidieť, pri niekdajšom stretnutí Young urobil naozaj dobrý dojem). Hneď druhý Youngov album Everybody Knows This Is Nowhere (nahral ho už so svojou skupinou Crazy Horse) vysoko zabodoval, získal platinové ohodnotenie a priniesol celý rad krásnych piesní, ktoré dodnes patria do zlatého fondu youngovských evergreenov - Cinnamon Girl, Cowgirl In The Sand alebo Down By The River. Ťažko uveriť, že väčšinu piesní zložil Young za jeden deň, uprostred vysokých horúčok - ak je to však štýl a je na prospech veci, nedá sa proti tomu nič namietať.
Koniec šesťdesiatych a začiatok sedemdesiatych rokov mohol Young považovať za vydarený. Znovu sa ozval bývalý spoluhráč Stephen Stills, tentoraz pôsobiaci ako člen superskupiny Crosby, Stills & Nash. Trio malo už za sebou vynikajúci debutový album, úspešné vystúpenie na Woodstocku a momentálne hľadali bubeníka. Murphyho zákon však hovorí, že nie všetko sa vydarí podľa predstáv, takže trojica spevákov a gitaristov namiesto bicistu získala zas ďalšieho gitaristu a speváka v jednej osobe. Že to ale nebol zlý kauf, dokázal hneď ďalší album, Deja Vu, ktorý v priebehu desaťročí niekoľkonásobne splatinovel a doteraz patrí k najlepším ukážkam folkrocku. To by však nebol Young, keby prakticky zároveň nevydal aj sólový album Harvest - ten svojou countryfolkovou náladou dodnes patrí k jeho najkrajším platniam a spolu so singlovým hitom Heart Of Gold (u nás ho nahrali napríklad Jiří Schelinger alebo Peter Nagy) aj k najúspešnejším. Že takmer vzápätí sa pohádal so zvyšnými spoluhráčmi zo CSN&Y a odišiel na voľnú nohu, netreba vari ani dodávať.
V tom čase sa začínala dostávať na povrch Youngova schopnosť nedržať sa jedného štýlu, ale hľadať nové cesty. Popri už spomínaných folkovo a countryovo ladených albumoch vydával neučesané rockové platne, na ktoré sa o desaťročie neskôr odvolávali grungeové kapely zo Seattlu. Je to určite paradox, ak v podstate folkový (alebo countryový) pesničkár získa titul Grungeový krstný otec - je však pravdou, že ako jeden z mála hudobníkov svojej generácie (bez ohľadu na svoje folkové korene) nielen akceptoval punk a postpunk, ale dokonca na svojich platniach (Zuma, Rust Never Sleeps) ho aj istým spôsobom aj definoval. Na počesť punkovej scény zložil skladbu My, My, Hey, Hey a hoci táto pieseň (na platni Rust Never Sleeps ju charakteristicky nahral v dvoch podobách - len s akustickou gitarou a potom zas s rockovou kapelou) je venovaná Johnny Rottenovi zo Sex Pistols, za svoju si ju zobral Kurt Cobain, keď jej text "It´s better to burn out than to fade away" - "Je lepšie zhorieť, než pomaly odsmrdieť" napísal do listu na rozlúčku, než si strčil hlaveň brokovnice do úst a stlačil kohútik.
Táto schopnosť zastať sa outsiderov je menej známou črtou Youngovho charakteru. Aj keď sám predstavuje živé zosobnenie "amerického ducha", individualistu a osamelého bojovníka, za sebou má celý rad dobročinných akcií - pomáhal organizovať koncerty Live Aid a Farm Aid, v San Franciscu založil Bridge School pre handykepované deti, každoročne organizuje Bridge Benefit Concerts, na ktorých vystupujú najväčšie hviezdy a výťažok ide na konto nadácie. Na rozdiel od iných hviezd nerobí dobročinnosť pre reklamu, ale sám ako otec dvoch postihnutých detí vie, aká je dobročinnosť aj ľudská solidarita dôležitá.
Osemdesiate roky neboli pre Younga šťastné - ako príliš nekomerčného ho vyhodili od firmy Geffen, kritikov ani fanúšikov nepotešil svojim výletom do elektroniky na platni Trans ani heavy rockovým Re*Ac*Tor, dokonca aj za reunion American Dream s Crosbym, Stillsom a Nashom si štyria klasici od kritikov zlízli svoje. Young si však rany bohato vyhojil v nasledujúcom desaťročí. Rockové Ragged Glory s gitarovými feedbackmi zožalo ovácie od mladej generácie, akustický Harvest Moon aj komerčnou úspešnosťou akoby nadviazal na vysoko cenený folkovo-countryový Harvest. A nebol by to Young, ak by hneď vzápätí nenahral album Mirror Ball s poslednými žijúcimi legendami grunge-rocku, s Pearl Jam a Kurtovi Cobainovi (ex-Nirvana) nevenoval poloakustický Sleeps With Angels.
Za posledný majsterštyk je možné považovať komorný, úplne akustický album Silver & Gold. Kto mal možnosť vidieť tento koncert (alebo aspoň záznam z neho), mal možnosť naplno vychutnať charizmu Youngovho prejavu. Na pódiu sedí sám, obklopený sadou akustických gitár, pobrnkáva svojim nenapodobiteľným štýlom, ktorý v sebe spája gitarový beglajt a prstový pickin´, z času na čas si vyberie jednu z harmoník, namočí ju do vedra s vodou a vodu z nej otrepáva, akoby žehnal davom svojich verných fanúšikov. A ak máte konečne pocit, že ste spoznali pravého folkového pesničkára, prejde vás to v okamihu, keď si vypočujete, ako na dylanovskom výročnom koncerte odpáli All Along The Watchtower. Popri tomto sedemminútovom hardrockovom opuse vyzerá Hendrixová verzia ako učesané štúdiové cvičenie pre kultivovaných rockerov. Ak chce niekto mať jasné, čo je čistý folk alebo country, asi by sa s týmito štýlmi nemal zoznamovať cez Neila Younga. Ak však chcete počuť pána Muzikanta, ktorý nestarne a viete ho počúvať bez predsudkov, ťažko nájdete lepšieho.
Písané pre CFT a Folknet