The Pogues

Sú muzikanti, pri ktorých je jasné všetko a sú aj takí, pri ktorých nie je jasné vôbec nič. Do tejto druhej kategórie nesporne patrí skupina The Pogues. O právo viesť ich v evidencii sa naťahujú rovnako punkové aj folkové encyklopédie a jedna z najraritnejších definícií, ktorú som kedy čítal, ich charakterizovala ako "čosi medzi Sex Pistols a The Chieftains". Pri všetkej úcte k staručkým folkovým akademikom má život Shanea MacGowana predsa len trochu bližšie k hodnotám, ktoré vyznával Sid Vicious, i keď ani folkové korene v tomto prípade neprišli celkom skrátka. Vyrovnajme sa preto s faktom, že - aspoň čo sa týka The Pogues - existuje aj čosi ako kategória "punk-folk" a že momentálne nemáme po ruke nič výstižnejšieho.

Skupina vznikla začiatkom osemdesiatych rokov v Londýne ako pokračovanie dvoch neúspešných punkových formácií s úchvatnými menami - Nipple Erectors (Vztyčovatelia bradaviek) a Chainsaws (Reťazové píly). Ani meno, ktoré si nová kapela dala, nebolo celkom bez problémov - írske Pogue Mo Chone by sa dalo do slovenčiny preložiť ako Bozaj ma v riť a s týmto názvom vydržala kapela do až chvíle, kým šéfstvu rádia BBC, inak bez problémov púšťajúcemu prvý singel skupiny, niekto názov nepreložil do spisovnej angličtiny. Vtedy sa však Pogue Mo Chone už chystali nahrávať svoj prvý album Red Roses For Me a vzhľadom na rastúcu popularitu im požiadavka zmeniť názov nepripadala až tak dôležitá.

Nech bolo zloženie kapely akékoľvek, jej ústrednou postavou bol vždy spevák, skladateľ a textár Shane MacGowan, antikrásavec s veľkými ušami a vykotlanými zubami. Ani kritický stav chrupu, ktorý sa istým spôsobom stal ochrannou známkou skupiny The Pogues (a ktorý si MacGowan údajne dokonca nechal poistiť proti nechcenému zreparovaniu), ani autodeštruktívny životný režim nezabránili tomu, aby ho v roku 1985 čitatelia Melody Makeru zvolili za najsympatickejšiu osobnosť Veľkej Británie. Len pre zaujímavosť - aj taký fešák s aureolou humanity, akým bol čerstvý organizátor Live Aid Bob Geldolf, sa umiestnil až na druhom mieste.

Na tému MacGowanovho životného tempa už bolo popísaného dosť. "Naposledy som bol triezvy, keď som mal 14 rokov," konštatoval v jednom rozhovore a niet dôvodov mu neveriť. Pijatyka, krčmy, ženy a drogy tvorili nielen námety jeho piesní, ale aj denný program. Sinneád O´Connor, s ktorou naspieval singel Haunted, ho neskôr obvinila, že je bezprostredne zodpovedný za smrť niekoľkých ľudí, ktorých "u neho dodýchali na dlážke a ktorých on sám naviezol do heráku." Koniec koncov aj vytúžená americká koncertná šnúra s Bobom Dyalnom sa nakoniec odohrala bez MacGowana, pretože spevák skolaboval pri letiskovom bare a ku skupine sa nestihol pripojiť až do konca turné.

To bol aj dôvod, prečo v roku 1991 dostal Shane MacGowan z kapely vyhadzov. Zvyšok skupiny si tak vyriešil dlhoročný problém - MacGowan alebo koniec The Pogues? V posledných rokoch bolo totiž neisté, či MacGowan vôbec príde na koncert a ak aj áno, v akom bude stave. Kto videl klip What A Wonderful World, ktorý MacGowan s naspieval Nickom Caveom, asi vie, o čom je reč. Obrazový aranž oboch (dosť výrazne schátralých) spievajúcich hviezd, z ktorých jedna sedela na stoličke a druhá sa o neho opierala, nebol ani tak záležitosťou estetického cítenia režiséra klipu, ako skôr problematickej stability oboch spevákov.

MacGowanovým vyhadzovom sa skončila jedna kapitola histórie skupiny The Pogues. Zostalo šesť radových albumov, tie však hovoria o všeličom - o fantastickom nasadení, ktorým The Pogues vždy fascinovali; o charizme Shanea MacGowana, o jeho chrapľavom hlase a drajve, pre ktorý väčšina bývalých poguesovských fanúšikov už nie je schopná stráviť nových The Pogues bez MacGowana; o už spomínaných punkových vplyvoch, ktoré sa v tvorbe The Pogues vždy stretávali spolu s folkom v tej navzrušujúcejšej kombinácii. Z tohto hľadiska nie je bez zaujímavosti, že asi najlepší poguesovský album Hell´s Ditch produkoval práve Joe Strummer (ex-Clash), ktorý dokonca mal Shanea na speváckom poste nahradiť. Nenahradil...

Dnešní The Pogues sa transformovali do podoby síce hudobne precíznejšej, zato však výrazne krotšej kapely, ktorá svoju slávnu minulosť pripomína už len matne. Zato stratený syn Shane MacGowan zostavil novú partiu, nazval ju The Popes (podobnosť čisto náhodná?) a na jej čele aj napriek "zlomenému srdcu a zničenej pečeni" naďalej nesie nefaľšovaný poguesovský prapor.