Jim Croce

Jednou z najväčších tragédií je, ak smrť zastihne umelca na začiatku jeho kariéry, na vzostupe. Odhliadnuc od pocitov jeho blízkych navždy zostane nezodpovedaná otázka, čo by bolo, ak by pokračovala jeho umelecká dráha ďalej. Jedna z takýchto otvorených a nikdy nezodpovedateľných otázok má meno Jim Croce.

James Croce sa narodil 10. januára 1943 vo Philadelphii. Vyrastal na ragtime a countryovej hudbe, už ako dieťa sa naučila hrať na akordeón a gitaru. Vlastne ku gitare sa dostal až trochu neskôr, ako osemnásťročný, keď vypomáhal v jednom obchode a videl, ako si ďalší dvaja predavači krátia voľné chvíle hrou blues.

Už počas štúdií na univerzite hral vo viacerých skupinách, ich repertoár bol však orientovaný skôr na prežitie a zárobok, než na umeleckú výpoveď: „Hrali sme všetko, čo ľudia chceli počuť: rock, blues, a capella, country...“ S jednou z takýchto skupín sa dostal až na Stredný Východ a do Afriky. Po návrate do Philadephie sa rozhodol usadiť sa a konečne sa venovať niečomu serióznemu. Prešiel celým radom zamestnaní - robil bagristu, šoféra truckov, opravára telefónnych vedení, stavebného robotníka, zvárača. Ani hudba však nezostala úplne mimo, aj keď sa jej venoval nie celkom podľa svojich predstáv - vyučoval gitaru v letných táboroch, mal reláciu v miestnom rozhlase, nahrával reklamy pre rádiá. „To však bolo len také ´ááách´ a ´óóóch´ a ja som vždy pri tom predstavoval, že raz možno príde deň, kedy budem spievať aj nejaké skutočné slová.“ V hľadaní serióznosti išiel dokonca až tak ďaleko, že to vstúpil aj do armády, ale ani táto skúsenosť z neho neurobila lepšieho človeka.

Na istý čas sa mu podarilo zužitkovať aj univerzitný diplom, keď v októbri 1966 prijal učiteľské miesto v ústave pre mladistvých delikventov v južnej Philadelphii. „Ešte stále mám na rukách jazvy od nožov,“ povedal neskôr v jednom z rozhovorov. „Od septembra som tam bol už siedmy učiteľ a mal som učiť nepoučiteľných a vychovávať neprevychovávateľných. Tie deti nevedeli vôbec čítať, preto som im na hodinách púšťal nahrávky skupín Supremes a The Drifters a miesto literatúry sme rozoberali texty piesní, ktoré som im hral na gitare.“ Učiteľa robil len rok, ale v porovnaní s inými pedagógmi tejto školy to bol vraj zázrak, že vydržal až tak dlho.

Hudba ho ale držala naďalej a po všetkých experimentoch so „serióznymi“ zamestnaniami sa to nakoniec predsa len odhodlal risknúť s hudobnou kariérou. Spolu s manželkou Ingrid sa presťahovali do New Yorku a pásku s niekoľkými piesňami poslal svojmu bývalému spolužiakovi z univerzity, Tommy Westovi. West sa totiž celkom slušne etabloval ako producent a keďže ho nahrávky zaujali, ponúkal Crocemu kontrakt na platňu. Až potiaľto to boli samé pozitívne správy - Croce s manželkou nahrali spoločný album s lakonickým názvom Jim and Ingrid, komerčné výsledky však prekonali aj najpesimistickejšie očakávania. Tých pár kusov, čo sa predalo, určite nepostačovalo na bezstarostný život v N.Y. a ani nenaznačovalo pravdepodobnosť nejakej oslnivej kariéry.

Navyše Jimovi s Ingrid veľmi nevyhovovalo ani rušné prostredie veľkomesta a preto sa - samozrejme aj pod dojmom neúspechu debutnej platne - rozhodli na čas zabudnúť na umelecké ambície a vrátiť sa na starú farmu do Philadelphie. Narodil sa im syn Adrian a ten takisto, podobne ako kedysi jeho otec, vyrastal v prostredí hudby a piesní, ktorým sa teraz Jim venoval skôr len okrajovo. V lete sa pretĺkal ako kamionista a vodič bagru, zimy však boli podstatne horšie.

Aby zaplatil nájom, v zime roku 1969 musel dokonca rozpredať svoju cennú zbierku gitár, medzi ktorými boli skutočne vzácne kúsky starých Martiniek, Gibsonov a Nationalov.

Znovu sa vrátil hraniu v baroch a puboch, pričom niektoré z nich boli dosť drsné („Ešte aj dnes dokážem zo seba strhnúť gitaru rýchlejšie ako ktokoľvek iný“). Čo však bolo oveľa dôležitejšie - znovu začal skladať piesne. A keď konečne mal pocit, že medzi nimi je pár vydarených vecí, pásku znovu poslal už osvedčenému kamarátovi Westovi.

Demonahrávky Westa zrejme presvedčili, takže aj napriek katastrofe s minulou platňou sa rozhodol dať Jimovi ďalšiu šancu. Koncom roku 1971 Croce nahral a začiatkom roku 1972 vydal svoj prvý, tentoraz už sólový album You Don´t Mess Around With Jim. Druhý opravný pokus sa vydaril lepšie a platňa zabodovala. Krátko po vydaní sa vyšvihla na vrchol amerických rebríčkov a katapultovala Jima medzi najvyhľadávanejších klubových umelcov. Do statusu megahviezdy, čo vypredáva štadióny, mal Croce síce ešte hodne ďaleko, ale melodické countryfolkové piesne a príjemné vystupovanie mu získavali stále väčší okruh fanúšikov. Úspešná cesta dvoch singlov, Operator a titulného You Don´t Mess Around With Jim, ktoré sa takisto dostali do prvej dvadsiatky najpredávanejších skladieb, len potvrdila dobrú cestu.

„Som šťastný predovšetkým z toho, že už nemusím zobrať do ruky kladivo. Hrať na gitare je predsa len príjemnejšie práca,“ poznamenal Croce a hneď nasledujúcou platňou sa manuálnej práci vzdialil ešte viac. Life And Times sa hneď po vydaní pozlátila a singel Bad Bad Leroy Brown, pojednávajúci o chlapíkovi, ktorého kedysi Croce stretol vo Fort Dix, sa dostal až na vrchol Top Ten. Že táto pesnička sa rýchlo stala klasikou, dokazovali nielen opakované reedície, ale aj fakt, že o rok neskôr ju naspieval sám slávny Frank Sinatra. 12. septembra 1973 dokončuje Croce svoj tretí album a pripravuje sa na ďalšie z mnohých vystúpení. 20. septembra po koncerte v Northwestern Louisiana Univesity lietadlo, ktoré vezie Croceho aj s ďalšími muzikantmi na ďalšie vystúpenie, pri štarte zachytí o strom a zrúti sa na zem. Všetci piati cestujúci, vrátane Jima Croceho a jeho dlhoročného spoluhráča Mauryho Muehleisena, zahynú.

Iróniou osudu najväčšia sláva stretla Croceho až po jeho nečakanej smrti. Posmrtne vydaný singel I Got A Name zaznie nielen v úspešnom filme The Last American Hero (s Jeffom Bridgesom), ale úspešne boduje aj v rebríčkoch. Nové vydanie Croceho debutu You Don´t Mess Around With Jim strojnásobilo svoj predaj a vystúpilo na 1. miesto hitparády, bezprostredne nasledované poslednou Jimovou platňou Time In A Bottle a Croceho dvojka, Life And Times, sa takisto vrátila do rebríčkov a skončila na 22. mieste.

Hoci od Croceho smrti uplynulo už takmer 40 rokov, aj napriek pomerne krátkemu času, ktorý mu bol dožičený, sa stal dôležitou osobnosťou histórie country hudby. Svojimi piesňami i vystupovaním stelesňoval selfmademana a antihviezdu, skutočného chlapa, ktorý sa vypracoval od volantu kamiónu až na vrcholy hitparád bez toho, že by poprel svoju minulosť. Učil sa fingerpickin´ podľa nahrávok Cheta Atkinsa a Joan Baez a dosiahol v tejto disciplíne celkom slušnú hráčsku úroveň. Ani pracovný úraz kladivom, ktoré mu rozmliaždilo ukazovák pravej ruky, ho neodstavil na vedľajšiu koľaj ani ako gitaristu, len ho prinútil preorientovať sa na netradičný štýl pickovania palcom a zvyšnými tromi prstami. A čo sa týka countryového zaradenia, ani to nie je celkom jednoznačné - v niektorých piesňach sa výrazom blíž kôr folkovému Arlovi Guthriemu a keď spieva Kernovu a Hammersteinovu Old Man River, v jeho podaní to nie je už ani muzikálový evergreen ani countryový „cajdák“, ale folkbluesové vyznanie, aké dokázal bez sentimentu „predať“ vari len James Taylor.

Dnes, štyri desiatky rokov po Croceho smrti jeho syn Adrian hrá v džezovej kapele, manželka Ingrid vlastní niekoľko barov a reštaurácií, z ktorých jedna sa nazýva Croce´s Restaurant and Jazz Bar a stále zostáva otvorená otázka, aké piesne by sme ešte mohli počúvať, keby v jeden septembrový deň to lietadlo letelo len o pár metrov vyššie.