(Miloš Janoušek)
Sheryl Crow sa narodila 11. februára 1962 v Kennette, v malom mestečku kdesi v Missouri. "Typická dedinská diera. Nájdete tam troje semafory a jeden McDonald. Pár židovských rodín a niekoľko katolíckych. Nič sa tam nedeje - všetko spí..."
Môžeme síce polemizovať s názorom, či desaťtisícové mesto je "diera", ale aj v takejto provinčnej mizérii to Sheryl vcelku vyhrala. Otec bol právnik a pri niektorých sporoch sa dostal do konfliktu aj s obávaným Ku Klux Klanom. Spomienky na to, ako sa im okolo domu motali podozrivé indivíduá v bielych kapucniach a otec sedával v noci s pištoľou na dosah ruky síce určite nepatrili k príjemným zážitkom, ale niekde tam asi pramení aj tvrdohlavosť, s akou Sheryl vždy išla za svojim cieľom. Na dôvažok otec i matka pôsobili v miestnom swingovom orchestri - otec ako trubkár, mama ako speváčka. Žiaden div, že muzikantské gény sa preniesli aj na deti - Sheryline sestry sa dodnes profesionálne venujú hudbe - jedna country, druhá vážnej - žiadnej z nich sa však nepošťastila oslnivá kariéra, akú osud namixoval pre blonďatú Sheryl.
Tá zatiaľ doma vyrastala na platniach Boba Dylana, Jamesa Taylora a Led Zeppelin a predstavovala, že bude speváckou hviezdou v skupine Fleetwood Mac. Potom však triezvo zhodnotila svet a začala študovať na univerzite.
Napriek vyhliadnutému učiteľskému povolaniu neopúšťala hudbu ani na škole a spolu s ďalšími študentmi založili rockovú skupinu Cashmere (stará láska k Led Zeppelinom sa však nevyčerpala len v názve kapely, ale o pár rokov neskôr si "vystrihla" len tak, ťahacou harmonikou zeppelinský D´yer Maker aj vo svojom MTV Unplugged koncerte). Čoraz častejšie sa začala objavovať v nahrávacích štúdiách, kde nahrávala anonymné zbory. Aj to boli peniaze - dokonca celkom slušné - a Sheryl túto nádenickú prácu brala ako štartovný blok k väčšej kariére.
Prvý ozaj veľký kšeft prišiel koncom osemdesiatych rokov, keď sa zúčastnila konkurzu na miesto zboristky u Michaela Jacksona. V skutočnosti išlo skôr o casting než o spevácky výber, pretože potenciálne adeptky najprv nafilmovali na kameru a až potom, na základe vizuálneho dojmu, si "rukavičkový" Michael vyberal svoje dámske "krovie". Pre niekoho slušný džob, pre Sheryl bolo však 18-mesačné turné skutočný očistec. Pop music spoznala skôr z tej odvrátenej stránky a i keď bulvárna tlač naznačovala intímnejšie vzťahy medzi Jackom a blonďatou zboristkou, skutočnosť bola oveľa prozaickejšia: "Za tie dva roky si nezapamätal ani moje meno," zhodnotila svoj pobyt v službách hrdinu plastickej chirurgie Sheryl Crow.
Keď o pár mesiacov neskôr vzala iný spevácky džob, tentoraz u Dona Henleya, bola to oveľa príjemnejšia skúsenosť. Jednak Henley i jeho skupina Eagles boli vždy zárukou kvalitnej rockovej hudby a na dôvažok Don ocenila aj iné, než len vizuálne prednosti atraktívnej dievčiny. Presvedčil ju, aby sa začala venovať vlastnej sólovej kariére, čo bolo síce povzbudivé, ale v zemi, kde podobne nadaných a ctižiadostivých žien sú tisíce, to znamenalo neraz život na hrane existenčného minima.
Jej demonahrávky sa náhodou dostali do rúk firme A&M a tá poverila skúseného producenta Hugha Padhama, aby sa dievčiny ujal. Po niekoľkých mesiacoch a 250 000 dolároch strovených za nahrávanie však zistili, že pesničky sú síce technicky dokonalé, ale inak o ničom. Našťastie však firma na Jóbovu zvesť zareagovala nečakane ústretovo, ešte raz zatrepala kasou a podnikla druhý opravný pokus. Sheryl pozháňala nových muzikantov, nakúpila pivo a nasledovalo niekoľkotýždňové pohodové jamovanie v štúdiu. Výsledkom bol multiplatinový album Tuesday Night Music Club (1993), kolekcia countryrockovofolkových pesničiek, ktorá znamenala nielen niekoľkonásobnú nomináciu Grammy, ale aj definitívny úspech pre Sheryl. A nie je bez zaujímavosti to, že smolu po dvoch neveľmi neúspešných singloch prelomila až pieseň All I Wanna Do, s ktorou sa pôvodne na album vôbec nerátalo.
Nasledovali dni, pri ktorých sa Sheryl cítila ako v sne. S Mickom Jaggerom spievala duet Under My Thumb pred 65 000 divákmi v Miami a v duchu spomínala, ako si tento singel kedysi tajne kúpila v ôsmej triede; pred jedným koncertom jej zavolal Bob Dylan a dal jej svoje telefónne číslo s tým, že sa mu kedykoľvek môže ozvať. Už ako hviezda absolvovala turné s Joe Cockerom, u ktorého kedysi robila spevácke "krovie" A keď na druhom Woodstocku zahajovala pred 300 000 divákmi veľký comeback skupiny Eagles, bola rada, že aspoň takouto formou sa môže revanšovať Donovi Henleyovi za priateľký šťuchanec, ktorým ju postrčil do života.
Prišli ďalšie platne - eponymná z roku 1996, o dva roky neskôr The Globe Sessions. Na každej urobila niekoľko ďalších krokov vpred - dvojka bola oveľa kompaktnejšia a muzikantsky prepracovanejšia, The Globe Sessions bola kolekciou najosobnejších nahrávok, aké dovtedy Sheryl vypustila na verejnosť. "Akoby som stála na pódiu nahá," popisovala pocit, s akým sa vydala poslucháčovi i médiám všanc. Otáznik, ako novú Sheryl prijmú jej fanúšikovia, zodpovedal čas - platne sa síce celkom dobre predávali, ale hviezdou médií už v tom čase bola iná speváčka - Alanis Morissett.
Koniec deväťdesiatych rokov bol pre Sheryl únavný. Hosťovala síce u všelikoho a na jej koncertoch hrali ľudia ako Eric Clapton alebo Keith Richards, produkovala platne svojim priateľom, zložila hudbu k filmu o Jamesovi Bondovi, renomovaný výrobca Gibson vydal limitovanú sériu 400 gitár s jej vlastnoručným podpisom - zároveň si však uvedomovala stratu zázemia. "Vrátila som sa z dlhého turné a nemala som domov, priateľov, všetky moje vzťahy boli preč a ja som sedela potme a chcelo sa mi plakať. Mala som pocit, že sa ma ľudia okolo - firma, menežment, môj agent - snažia zabiť..." Navyše pre slobodnú ženu okolo štyridsiatky sa toto číslo stáva hranicou, kedy začne premýšľať, či niečo neprešvihla. "Možno sa rúham, ale všetky svoje platne, všetky Grammy by som dala za to, mať rodinu".
Začať nahrávať novú platňu v takomto rozpoložení nie je asi najlepšie, čo človeku môže napadnúť a aj to podľa toho vyzeralo. "Hudba bola pre mňa čosi ako únik. Vždy keď sa mi rozpadol nejaký vzťah, povedala som si: ´Idem do práce´". Po roku nahrávania mala pocit, že so všetkým musí skončiť, pretože už ani v hudbe nie je schopná nič dokázať.
Šéfka skupiny Pretenders, Chrissie Hynde, atraktívna a sebavedomá žena, otrieskaná vzťahmi - pracovnými i súkromnými - s rockermi najrôznejších kalibrov, si vypočula Sheryline dôvody, prečo končí sa muzikou a odtušila: "Prečo nie? Hudba je len hudba a tvoj život je zas len tvoj život. Ten na hudbe nezávisí." Vraví sa, že žiadne presviedčanie nepomôže tak ako vhodne načasovaná facka a paradoxne práve toto odobrenie bolo vhodnejšie, než tisíc odôvodnení, ako je hudba dôležitá. Sheryl si dala oddych a keď sa pár mesiacoch znovu vrátila do štúdia, bola plná energie, ktorá sa preliala do drážok platne. Výsledkom je vynikajúci album C´mon, C´mon, pre niekoho mierne folkrockový, pre iného zas vyslovene rockový album, každopádne však vynikajúca ukážka súčasného ženského pesničkárstva.
Keď si zalistujete bookletom, zistíte že Sheryl je naozaj nádherná žena, ktorá svoj vek nemusí zakrývať plastikami a ktorá to ani v budúcnosti nemieni skúšať. Niekedajší zamestnávateľ Michael Jackson sa jej rozpadá pred očami, kým pred Sheryl je naopak ešte celkom príjemná budúcnosť: "Mám naozaj luxusné postavenie. Môžem si robiť hudbu, akú chcem a navyše mám fanúšIkovskú základňu, ktorá si ju pravdepodobne na platni naozaj aj kúpi, pretože je predsa len trochu staršia než tie deti, vlastniace CD napaľovačky."
.
Písané pre CFT a Folknet