Johnny Cash

Len zopár ľudí má tú výsadu, že pod zdanlivo všeobecným označením si bežný poslucháč hneď vybaví jednu jedinú osobnosť. Tak ako prívlastok The Voice (Hlas) vždy patril Frankovi Sinatrovi a pod prezývkou The Boss všetci automaticky rozumejú Brucea Springsteena, označenie Muž v čiernom (Man In Black) mohol nosiť iba jeden človek - Johnny Cash.

Johnny Cash sa stal americkým mýtom. Štylizácia Muža v čiernom pripomína legendárne postavy Divokého západu a sám Kris Kristofferson ho už pred štvrťstoročím nazval "chodiacim protirečením - napoly realitou a napoly fikciou." Dnes sú už mýty súčasťou cashovskej reality a zrejme nikto ani nemá záujem zbavovať Casha tejto legendárnej patiny - na to už je príliš súčasťou histórie.

Syn arkansaského farmára sa k prvej vlastnej gitare dostal až v Nemecku. Slúžil na americkej základni ako radista a za svoj prvý žold si kúpil vytúženú gitaru. "Išiel som zo základne do najbližšieho obchodu s hudobnými nástrojmi a kúpil som gitaru za päť dolárov. Husto snežilo, ja som mal pred sebou štyri míle cesty a na nohách tenké vojenské poltopánky. Zabáral som sa do snehu a jediné, čo som chcel, bolo priniesť gitaru nepoškodenú do kasárni a začať na nej hrať."

Priateľ z Louisiany ho naučil pár akordov a o pár mesiacov neskôr založil Cash svoju prvú kapelu. A práve v Nemecku videl film Vo Folsomskej väznici, ktorý na neho silno zapôsobil, s ktorým sa okamžite identifikoval. "Ja sám som sa cítil ako väzeň. Tri roky zavretý v kasárňach, bez možnosti dostať sa domov..." Možno práve vtedy sa v ňom zrodil pocit spolupatričnosti so spoločenskými outsidermi a "psancami", ktorý sa neskôr neustále prelínal jeho piesňami i vystúpeniami.

Životne dôležité pre Casha bolo stretnutie so Samom Phillipsom. Tento pán vlastnil nielen štúdio v Memphise, ale aj vydavateľstvo Sun Records, ktoré otvorilo dvere do sveta ľuďom ako Elvis Presley, Jerry Lee Lewis alebo Roy Orbison. Väčšina z nich bola síce rock´n´rollovými priekopníkmi, ale Phillips ako vždy osvedčil vynikajúcu intuíciu, keď práve v Cashovom prípade presvedčil svoju novú akvizíciu, aby sa neštylizoval do pozície speváka gospelov (tak sa totiž Cash Phillipsovi predstavil pri zoznámení), ale aby sa venoval skôr rockabilly. Vyskúšali celú sériu skladieb z repertoáru Hanka Snowa, Jimmie Rodgersa a Carter Family, než narazili na skladbu Hey Porter - tá sa potom stala A stranou prvého singlu. O tri týždne neskôr nahrali aj ďalšiu, Cry, Cry, Cry, ktorú Cash zložil na výslovnú Phillisovu žiadosť o "poriadny doják".

Sam Phillips mal síce nos na nové talenty, ale malé vydavateľstvo im nikdy nemohlo poskytnúť to čo dávajú svojim hviezdam takzvaní "majors" - veľké spoločnosti. Cash vo farbách značky Sun bol síce hviezdou s hitmi ako I Walk The Line, Ballad Of A Teenage Queen alebo Folsom Prison Blues, ale skutočný rozlet a slobodu získal až pod krídlami Columbie. Tri desaťročia v službách Columbie boli rokmi jeho najväčšej slávy, najlepších hitov a najväčších koncertných šnúr. A aj maximálneho vypätia, kedy sa siahal až na dno svojich síl. Čím viac rástla jeho popularita, tým častejšie siahal po alkohole a drogách. Cashova spotreba všetkých možných vzpružovadiel a ukľudňovákov bola legendárna - počas dňa prášky na povzbudenie, v noci prášky na spanie. Trasy jeho šnúr lemovali prázdne fľaše, vraky áut a zničené hotelové izby. Pre väčšinu spevákov c & w bolo pozvanie do Gran Ole Opry vytúženým snom. Cash sa s týmto vyznamenaním vyrovnal svojsky - stojanom od mikrofónu rozmlátil pódiové reflektory. V spomienkach mnohých ľudí existuje Cash z tohto obdobia ako temná, násilnícka a nevypočítateľná osobnosť. Nedá sa povedať, že imidž Muža v čiernom bola iba štylizácia - on ním skutočne bol. Jeho obdiv k desperádom a ľuďom mimo zákona nebol len vecou chvíľkového záujmu. Keď vydal tri tématické CD - Love, God a Murder, z toho posledného, "zabijáckeho" albumu sa predalo viac ako z oboch predchádzajúcich dokopy.

"Či už chceme alebo nie, tieto osobnosti boli vždy najfascinujúcejšími postavami našej histórie," povedal v jednom rozhovore. "Vyčítali mi text ´V Reno som zastrelil chlapa len preto, aby som videl ako zomiera´ (Folsom Prison Blues). Ale už Jimmie Rodgers piesni spieval ´Kúpim si zbraň, len čo vyrastiem, a zastrelím úbohu Thelmu iba preto aby som ju videl padnúť...´ Nehovorím nič nového. Keď som písal Folsom Prison, cítil som sa ako kriminálnik a dodnes si považujem za česť, ak mnohí veria, že som niekedy sedel v base." Treba povedať, že Cash bol vo väzení sedemkrát, väčšinou však len za opilstvo na verejnosti alebo za pašovanie narkotík, ako sa mu to stalo v roku 1963 v Mexiku, keď ho na hraniciach zadržali s gitarovým puzdrom plným amfetamínových tabletiek.

V roku 1967 sa dostáva až na dno. Jeho prvá žena Vivian sa s ním rozvádza, Casha nachádzajú polomŕtveho v jednom malom meste v Georgii a len pomoc miestneho policajta mu zachráni život. Málokto veril, že Cash sa ešte dokáže postaviť na nohy. Pomoc však prichádza zo strany June Carter, jednej z potomkov slávnych Carter Family. Tá už Cashovi kedysi pomohla - ako autorka aj ako speváčka - k veľkému hitu Ring Of Fire. V roku 1968 si k všeobecnému prekvapeniu berie alkoholom a drogami zdevastovaného Casha a pomôže mu nielen dostať sa zo závislostí, ale aj k novému návratu na scénu.

Ten bol naozaj impozantný a štýlový - živé albumy At Folsom Prison (1968) a predovšetkým At San Quentin (1969) patria k tomu najlepšiemu, čo Cash vôbec kedy nahral; Folsom Prison sa v hitparáde držal 122 týždňov, San Quentin zas viedol americký rebríček albumov celé štyri týždne a predalo sa ho vyše milión kusov. Nahrávky boli zaujímavé aj tým, že hoci Cash vo väznici hrával už aj predtým, toto boli prvé nahrávky, kde ľudia "zvonku" počuli, ako väzni reagujú na Casha, na slová jeho piesní, ako dupú a pískajú, keď spieva verše typu "San Quentin, may you rot and burn in hell!".

Ani táto hviezdna hodina netrvala však dlho a Cash sa opäť dostal do rozbehnutého vlaku alkoholu a tabletiek. Stratil sa zo scény i z hitparád, koncom osemdesiatych rokov nahral sebazničujúcu paródiu Chicken In Black, ktorú síce ešte Columbia vydala, ale zmluvu už s ním nepredĺžila. Cash mal problémy získať ďalší kontrakt a aj keď mu nakoniec podarilo upísať sa firme Mercury, výsledky boli tak rozčarujúce pre obe strany, že vo vlastnej autobiografii tomuto obdobiu venuje len necelú stranu.

O Cashov tretí návrat sa postaral v roku 1993 producent Rick Rubin. Muž, ktorý nahrával rapperov ako LL Cool J, Public Enemy alebo Beastie Boys, ponúkol Johnnymu nahrať sólový akustický album - nič, len Cash s gitarou. Nahrávalo sa v Rubinovej obývačke a v Cashovej pracovni na prenosný magnetofón a keď z takmer stovky nahratých piesní (medzi nimi boli Cashove staré i novšie skladby,
ale aj piesne Toma Waitsa a Marka Knopflera) vybrali trinásť kúskov, Cash bol spokojný.

"Vždy som chcel urobiť niečo podobné. Okrem toho, nazývajú ma síce gitaristom, ale doteraz som poznal len asi štyri akordy. Ale teraz som sa naučil aj ďalšie - v piesni Nicka Lowea The Beast In Me je tuším ďalších sedem - takže to malo svoj zmysel."

Album American Recordings sa trafil do éry rastúceho záujmu o akustickú hudbu, do éry unplugged nahrávok. A navyše získal aj cenu Grammy za Najlepší folkový (!) album. Ako vidieť, americkí kritici si zo žánrových škatuliek až takú ťažkú nerobia.

Rovnako dopadol aj druhý pokus - pre Unchained Rubin zvolil iný prístup a dal dokopy kapelu pod vedením Toma Pettyho. Ten, i keď rocker, už mal za sebou roky spolupráce s Bobom Dylanom, ale aj Royom Orbisonom a keď Cash prišiel na prvé nahrávanie, v štúdiu ho čakala kapela v najnepravdepodobnejšom zložení - okrem Pettyho aj Mick Fleetwood a Lindsey Buckingham z Fleetwood Mac, Flea z Red Hot Chilli Peppers... A skladby, medzi inými napríklad Rusty Cage z repertoáru grungeových Soundgarden, Beckova Rowboat alebo Addicted To Love od Roberta Palmera. Pritvrdená, rockom infiltrovaná platňa získala ďalšiu Grammy, tentoraz za najlepší country album.

Pre Casha takáto bohatá žatva ocenení musela byť určite psychickou vzpruhou, telo však hovorilo čosi iné. Prenasledovali ho choroby, lekári mu diagnostikovali závažné ochorenie, Parkinsonovu chorobu, aby neskôr opravili svoj nález smerom k inému, vzácnejšiemu, pritom však rovnako vážnemu ochoreniu. V tejto atmosfére negatívnych správ a desivých prognóz trvalo tri roky, než Cash nahral pesničky na posledný diel svojej Americkej trilógie, tentoraz nazvaný American Recordings III: Solitary Man. Piesne s kapelou v pozadí siahali od folkového tradicionálu až po cover-verziu skupiny U2. Aj zástup spolupracovníkov svedčil o postavení, aké má tento sedemdesiatročný pán - Tom Petty, Sheryl Crow, Merle Haggard, Randy Scruggs alebo Norman Blake nie sú ľudia, ktorí by robili krovie pre druhú ligu. Aj s týmto posledným dielom Americkej trilógie si Cash prišiel pre Grammy v kategórii najlepší mužský spevácky country výkon, pričom cena za najlepší album v kategórii súčasného folku mu tentoraz ušla len o chlp.

Nashville a countryové hitparády sú lemované zástupmi naleštených kovbojov, ktorým človek neverí ani slovo. Cash bol iný prípad. Bol v ňom to, čo novinári nazývajú Americký duch - schopnosť vstať na po každom páde a znovu byť pripravený na boj. Spisovateľ Christopher Wren to opísal takto:

"Cash je stratený Američan, pripomínajúci nejakého klasického pištoľníka alebo kazateľa (nezáleží na tom, ktoré z nich). Jeho sila nie je ani v speve, ani v pesničkách, ale v hodnovernosti jeho prastarých koreňov."

Písané pre CFT a Folknet