(Miloš Janoušek)
Ak sa by niekto opýtal, čo ľuďom hovorí meno J. J. Cale, tých pár najzorientovanejších by možno povedalo, že je to gitarista a že medzi jeho najznámejšie skladby patria pesničky After Midnight a Cocain (aj tie však preslávil Eric Clapton). Ak by však tí istí znalci dostali otázku, ako Cale vyzerá, odpoveď by bola veľmi neurčitá a nemali by v nej jasno asi ani diskofilovia, vlastniaci väčšinu jeho platní. Tieto zdanlivo nepochopiteľné neznalosti o človeku, ktorý ovplyvnil takých gitarových velikánov ako sú Eric Clapton alebo Mark Knopfler sú pochopiteľnejšie, ak si uvedomíme, že aká je J. J. Cale antihviezda a že jeho ľahostajný postoj k popularite a sláve je dnes, v časoch premysleného hudobného marketingu, viedoklipov a farebných magazínov, niečo nevídaného. Aj preto získal status kultového umelca, síce uznávaného, ale o ktorom sa vie pramálo. Ako sa však zdá, práve tomuto pánovi to vadí zo všetkých najmenej.
J. J. Cale, celým menom Jean Jacques Cale, sa narodil v roku 1938 v Oklahoma City a vyrastal v Tulse, kde získal aj prvé muzikatské skúsenosti. "Bolo to malé mesto, plné nočných klubov a barov. Neplatili síce veľa, ale bolo v nich tak dobre, že si úplne zabudol, že nemáš ani cent." Učil sa na nahrávkach rockabilly a blues, snažil sa pochopiť, ako hrajú gitaristi typu Billa Butlera, Cheta Atkinsa, Les Paula a Chucka Berryho - a po čase s prekvapením zistil, že namiesto napodobňovania sa dopracoval k vlastnému, úplne odlišnému spôsobu gitarovej hry.
To už mal za sebou rock´n´rollové začiatky a spoluprácu s ľuďmi, ako boli David Gates alebo klavírista Russell Bridges. Predovšetkým posledne menovaný sa pod menom Leon Russell stal výraznou postavou americkej rockovej scény (niektorí si tohto dlhovlasého blonďáka možno pamätajú z hudobného filmu Mad Dog And The Englishmen) a mal dôležitý podiel na neskoršej realizácii prvej Caleovej LP platne. Vtedy však už meno Cale začalo byť zaujímavé aspoň pre niektorých.
ieseň After Midnight zložil Cale a nahral ako B stranu singlu v roku 1965. O tom, ako sa nahrávka v podstate neznámeho gitaristu dostala do rúk (a uší) Erica Claptona, existuje niekoľko verzií a určite hlavnú rolu v nich hrala náhoda - isté však je, že Claptona zaujala práve v časoch, kedy odišiel od The Cream a začal uvažovať, čo si ďalej so svojou hudobnou kariérou počne. Informácii, že E. Clapton nahral After Midnight, Cale nevenoval nijakú pozornosť až do chvíle, kedy v aute ju začul z rádia. Potešila ho o to viac, že až do tých čias v rádiu žiadnu svoju skladbu nepočul. Claptonova verzia After Midnight sa dostala až do Top 20 a stala sa hitom konca roku 1970.
Pod dojmom udalostí zavolal producent Audie Ashworth Caleovi, že je nejvyšší čas vydať platňu. "Fajn. Vydáme singel", súhlasil Cale. "Nijaký singel - trh je zrelý na celý album," povedal Ashworth. Na Caleove námierky, že nemá žiadne skladby, producent lakonicky poznamenal: "Tak ich zlož," a zavesil. Keď sa o tri či štyri mesiace Cale znovu ohlásil, priniesol kolekciu nových piesní. Nikto z nich vtedy netušil, že tento pozoruhodný hudobný mix country, blues, džezu a rockabilly vojde do hudobnej histórie pod názvom Tulsa Sound a J. J. Cale ako jeho tvorca.
Prvý singel, Magnolia, vydaný v júli 1971 mal ako B-stranu (vtedy platne naozaj hrali na oboch stranách, milí mladí priatelia) pieseň Crazy Mama a v podstate zapadol. Hrával ho jediný rozhlasový discjockey, Wayne Moss, a aj ten tvrdohlavo uprednostňoval "béčko" platne. Jedného dňa už nevydržal a zavolal Ahworthovi: "Ten tvoj mládenec má hit na nesprávnej strane platne,". Intervencia "z terénu" neuveriteľne pomohla - tesne pred Vianocami Crazy Mama vyšla znovu, tentoraz ako A-strana a zastavila sa na 22. mieste hitparádovéího rebríčku, čo predstavovalo najvyššie Caleove umiestnenie nielen dovtedy, ale kedykoľvek aj potom.
Po výraznom úspechu tejto piesne i albumu Naturally bola príležitosť na dalšiu platňu, ale situácia sa opakovala. Cale písal pomaly, odmietal však preberať cudzie skladby. Na námietky, že príprava dlho trvá, odtušil. "Tridsať rokov som dával dokopy materiál na prvú platňu. Urobiť nové veci vždy trochu trvá..."
Album Really len potvrdil to, čo naznačil debut. Že Cale je síce zvukový perfekcionista, ale pritom dokáže vytiahnuť neuveriteľný zvuk zo svojej lacnej, päťdesiat dolárovej gitary Harmony a ak sa mu páči nápad, neváha nahrávku použiť hoci aj v jej skúšobnej verzii. Že J. J. Cale je majster krátkych, sotva trojminútových miniatúr - nie žeby nahrávku nevedel natiahnuť na väčší úsek, ale nevidí k tomu dôvod. Ak rozšafnosť niektorých gitaristov porovnávajú s písaním Charlesa Dickensa, Caleovská úspornosť je prirovnávaná skôr k Hemingwayovi. Nemrhá hudbou, slovami ani časom. Úsporné vyjadrovanie sa odráža nielen v stopáži piesní, ale aj v jednoslabičných názvoch platní - Naturally, Really, Okie, Shades, Grasshopper - alebo dokonca len v lakonických poradových číslovkách - 5, 8, 10. A na dôvažok k tomu nechuť fotografovať sa... Tento fakt je pre Calea tak charakteristický, že autor jednej biografie považuje album #8 za medzník v Caleovej diskografii už len z toho dôvodu, že po prvýkrát sa na prednej strane obalu objavil Caleov portrét (ak, samozrejme, nepočítame rozostrenú, polaroidovú fotografiu z predchádzajúcej Grasshopper - tá však bola ešte z Caleovej ranej mladosti a dala sa chápať skôr ako mystifikácia než ako reálny marketingový ťah).
Jeho nechuť k popularite je legendárna. Po prvých úspechoch začiatkom sedemdesiatych rokov prerušil promo šnúru so slovami: "Nechajme slávu mladším mládencom.". Počet rozhovorov, ktoré dal počas svojej viac ako tridsaťročnej muzikantskej dráhy sa dá spočítať na prstoch oboch rúk a ak sa o niečom detailnejšie rozhovorí, je to skôr technika a problémy okolo nahrávania. Predsa len sa v ňom viac presadzuje niekdajšia profesia zvukového technika a sám sa považuje len za "interpreta demo nahrávok a gitaristu, ktorý náhodou začal písať piesne". Je mu jasné, že karty sú v podstate rozdané a i keď sám je autorom mnohých vynikajúcich skladieb, popularitu obvykle zožne niekto iný. Desiatky coververzií jeho skladieb nahrali ľudi ako napríklad už spomínaný E. Clapton, ale aj John Mayall, Santana, Nazareth, Waylon Jennings, Deep Purple, Lynyrd Skynyrd alebo Johnny Cash, nemá však pocit, že by mu niekto ukradol slávu a úspech, ktorý by mal patriť jemu. "Clapton len zodvihol zo zeme nápad. Prebral môj nápad presne tak, ako ja som si zas niečo požičal od iných predo mnou. Lichotí mi, že človek jeho kalibru je ochotný si vypočuť, čo som urobil a je celkom fajn, že niekto dokáže vziať moje piesne a upraviť ich tak, že iným ľuďom sa zapáčia. Moje piesne sú neučesané, s ostrými hranami a väčšine ľudí sa zdajú byť drsné a nedokončené. Preto je dôležité, ak ich niekto "preloží" do počúvateľnej formy." Koniec koncov - o podobnom "prekladaní" by vedeli všeličo hovoriť Peter Paul & Mary, Judy Collins alebo John Denver, ktorí kedysi takýmto spôsobom priblížili širokej verejnosti piesne vtedy ešte neznámeho Boba Dylana, Leonarda Cohena alebo Gordona Lightfoota.
Za všetko hovorí vývoj Claptonovho vzťahu k J. J. Caleovi. Po úspechu After Midnight pozýval producent gitarovú hviezdu na nahrávanie ďalšieho Caleovho albumu, Clapton však nemal čas. Po rokoch a ďalších úspechoch s coververziami Caleových skladieb I´ll Make Love To You Anytime a predovšetkým megahitu Cocain Clapton už sám iniciatívne vyhľadal Calea, aby mu pustil svoju novú nahrávku. Minulý rok pre gitarový časopis Mojo Magazine odpovedal na otázku "Ktorým muzikantom by ste chceli byť?" týmito slovami: "Nevravím, že by som ním chcel stať, ale mám rád J. J. Calea, jeho filozofiu, spôsob písania, muzikantstvo. Je to vynikajúci, skutočne špičkový hudobník, jeden z majstrov posledných troch desaťročí hudby. Teraz nenahráva platne, pretože nemá rád hudobný biznis, nechce byť jeho súčasťou a toto utiahnutie sa do ústrania je istým druhom protestu. A ja ho v tomto celkom chápem."
Písané pre CFT a Folknet