(Miloš Janoušek)
Jaroslav Hutka (nar. 1947) je jednou z najvýznamnejších osobností českej folkovej scény. Verejne začal vystupovať koncom šesťdesiatych rokov - najprv v dvojici so spoluhráčmi Hvězdoňom Cígnerom, Petrom Kalandrom, Vladimírom, Veitom alebo Štěpánom Rakom, neskôr hrával prevažne ako sólista. Výrazne ovplyvnil českú i slovenskú folkovú scénu, pretože okrem iného predstavoval typ umelca, ktorý si aj v časoch najtvrdšej normalizácie po auguste 1968 dokázal nielen zachovať dostatok vnútornej slobody, ale ju aj sprostredkovať svojim poslucháčom. Spolu s ďalšími pesničkármi založil združenie Šafrán. Po podpise Charty 77 a sérii výsluchov Štátnej bezpečnosti v roku 1978 emigroval do Holandska, kde ďalej pôsobil ako hudobník a publicista. V socialistickom Československu mu vyšli dve platne moravských ľudových balád (Stůj břízo zelená a Vandrovali hudci), ďalšie albumy mu vyšli v emigrácii alebo po návrate z exilu v Čechách (napr. Novinové sloupy, Vyjdi slunko, Pravděpodobné vzdálenosti, Minulost máva nám, Návrat, Pánbu na poli, samplery Šafrán a Zakázaní zpěváci druhé kultury). Vydal knihy poézie, fejtónov a novely, napr. Požár v bazaru, Sebetlač, Plechovka, Dvorky, Klíč pluhu, Koryta krve a i. V súčasnosti žije v Čechách, vydáva svoje archívne nahrávky na vlastnej značke Fosil, zo zdravotných dôvodov už hráva len sporadicky. V hlasovaní hudobných kritikov a publicistov Deska desek sa LP moravských ľudových balád Stůj břízo zelená umiestnila medzi tridsiatimi najdôležitejšími platňami československej populárnej hudby.
Pesničky si začal skladať a spievať koncom šesťdesiatych rokov. Aká bola motivácia? Bolo to to hippiesovské: "zmeníme pesničkami svet", alebo skôr ono seegerovské: "skladám piesne, aby svet nezmenil mňa"?
Asi skôr to druhé. Samozrejme, motivácie sa časom menia, ale hlavnou motiváciou bolo asi to, že človek chcel žiť. A ja mám pocit, že som spieval skutočne o život - aby som svoj život prežil hlbšie. Preto bolo príjemné spievať pred ľuďmi, lebo som to potom prežíval spolu s nimi. Myslím, že tie stretnutia s ľuďmi boli u mňa asi tou najväčšou motiváciou.
Pesnička bola pritom účel či prostriedok?
(smiech) To by som nechal na kritikov. Tí určite na niečo prídu.
Čím bolo motivované založenie Šafránu?
Vtedy to vyzeralo, že všetci končíme. Třešňák sa rozhodol skončiť, Merta sa rozhodol končiť... Nikto nevidel cestu ďalej. Ja som vtedy v sebe ešte spústu vitality, zabaliť som to nechcel, ale samotnému sa človeku darí horšie. Preto som ešte pred Šafránom založil Tyátr písničkářů a tam sme boli len štyria... Potom sa mi zdalo, že by ho bolo potrebné rozšíriť, dať tomu nejakú hlbšiu, ideovejšiu náplň. A tak som v sedemdesiatom druhom roku založil Šafrán.
Kto tvoril Tyátr písničkářů?
Třešňák, Merta, Mirek Kovařík a ja. Tyátr bol však sústredený na určitý typ predstavení, ktoré sme robili len my štyria. Práve Šafrán sa mal otvoriť ďalším pesničkárom, bol to už pokus urobiť z toho niečo ako hnutie, samozrejme s určitým umeleckým podtextom. Hľadali sme ďalších pesničkárov, robili sme súťaže, našli sme ďalšie tváre... Takže to bol vlastne vznik určitej umeleckej skupiny. Šafrán mal dosť premenlivé zloženie. Jednak tam boli mená, ktoré sa neustále opakovali a ktoré sú pod týmto názvom chápané dodnes a jednak tam boli ľudia, ktorí sa v Šafráne len tak mihli, napríklad Petr Kalandra, Marsyas...
Šafrán bol otvorený všetkým hosťom, s ktorými sme mali nejaké vnútorné spriaznenie. Vôbec to neznamenalo, že by to musel byť práve spevák s gitarou. Jeden čas s nami napríklad vystupoval Michael Kocáb.
Aké boli teda kritéria toho, kto patrí a kto nepatrí do Šafránu?
Tie kritéria som nikdy nechcel určiť príliš pevne, len časom sa to vyvinulo tak, že tam boli iba pesničkári. Pôvodne som uvažoval, že tie koncerty by boli aj kapelou, lenže tam už by nastali problémy - so sálou, s nacvičovaním, s aparatúrou... A pre bolševika nebol problém takéto hranie s kapelou zrušiť. Samotný pesničkár s gitarou však mohol vystupovať kdekoľvek, ľahšie sa to utajilo. Takže tieto praktické podmienky nás vlastne dohnali k tomu, že sa to skončilo u pesničkárov - len človek a gitara.
Dôležitú rolu v tvojom repertoári tvorili moravské ľudové balady. Ako sa taký pražský folker, teda v podstate mestský človek dostane k hraniu ľudoviek a ešte k tomu zo starých zbierok? A vlastne čo ho k tomu vedie?
Ja som vlastne vyrástol na dedine a do Prahy som prišiel až ako pätnásťročný. Vtedy som mal pocit, že o moravskom folklóre viem všetko a že sa mi nepáči. Po okupácii mi Hvězdoň Cígner doniesol knihu Františka Sušila Moravské lidové písně. Začal som si v nej listovať a zistil som, že z tých troch tisíc piesní som poznal len dve. To znamená, že celá jedna kultúrna oblasť bola zabudnutá, opomenutá a bola nahradená tým takzvaným moravským folklórom, ktorý mi bol odporný.
Prečo boli tieto balady zabudnuté, som pochopil až neskôr, keď som sa začínal zaoberať vznikom obrodenectva, vlastenectva a nacionalizmu. Od vlastenectva k nacizmu je len veľmi krátka cesta. V tom období boli českí vlastenci nešťastní, že nikde v českom ani v moravskom folklóre nevznikli hrdinské eposy. Ani v starej literatúre. A ani v ľudových baladách. Tie hovorili o veľmi prostých veciach. A vo chvíli, keď sa objavili Rukopisy (Rukopis zelenohorský a Rukopis královédvorský, neskôr dokázané ako falzifikáty - pozn..M.J.), tak všetci vlastenci sa na ne vrhli a balady, ktoré sú vo svojej podstate existencionálne a nie sú dosť primitívne na to, aby sa vlastencom páčili - tak tie balady upadli do zabudnutia. Až teraz ich objavujeme. A zisťujeme, že hoci sú existencionálne, celý čas hovoria o zmysle života. Hovoria síce jednoduchými slovami, ale nie je to komiks. Stále je v nich niekde ukrytá otázka "prečo?"
Myslíš, že to bol dôvod, prečo publikum na tvojich koncertoch oslovili?
Myslím, že áno. Spočiatku sa síce hnevali, že hrám ľudovky. Prelomilo sa to až keď vyšla platňa Stůj břízo zelená. Vtedy sa stal zázrak a ľudia pochopili, že tie pesničky nemusia brať ako niečo nepriateľský, bolševikom nadiktovaný folklór, ale že ich môžu považovať za svoje..
V roku 1978 si emigroval do Holandska. Čo znamená pre človeka, vyjadrujúceho sa predovšetkým slovom, emigrácia? Vedel si, do čoho ideš? Že ten jazykový problém bude možno neprekonateľný?
Nevedel som nič. Ja som totiž nikdy predtým na Západe nebol. Takže prvá vec, ktorú som musel zvládnuť, bol jazyk. Myslím, že sa mi to nakoniec celkom podarilo a i keď som sa nestal slávnym, nejakých dve sto koncertov som tam absolvoval, dokonca som aj napísal nejaké pesničky. Ale potom som si radšej nechal tie svoje české pesničky prekladať do holandčiny a ono ti to, človeče, fungovalo v podstate rovnako ako v češtine.
Mal si pocit, že by si časom vedel aj myslieť ako Holanďan?
To nie. Oni majú celkom inú mentalitu. Je to mentalita, ktorá pochádza z protestantizmu a to je niečo, s čím sa našinec od určitého momentu nedokáže zhodnúť.
Vrátil si sa ako jeden z prvých emigrantov v roku 1989. S akým pocitom si prichádzal?
Pocit to bol zvláštny. Ja som totiž vôbec ani neveril, že k niečomu takému dôjde. A preto som bol pri svojom návrate akoby neustále prekvapovaný. Niečím, čo človek stále nechápal. Bolo to bezvadné, ale nebol som na to pripravený.
A vedel si, že zase budeš hrať pesničky a skladať?
Áno. Mal som pocit, že sa vraciam domov a že to zase rozbehnem, že bude všetko tak, ako predtým.
A nespomenul si si na to, ako hovorí filozof - dvakrát nevstúpiš do tej istej rieky?
Vtedy vôbec nie. Ale zistil som to až neskôr(smiech).
Folk sa vydal iným smerom?
Tak predovšetkým - neviem, čo je to folk. To slovo mi pripadá ako niečo amorfné. Ja som pesničkár. A okrem toho - nikto nešiel žiadnym smerom. Nie sú žiadni noví pesničkári a ani nikto zatiaľ nič podstatného nevynašiel.
Ale z folku sa stal celkom dobrý biznis.
Ja osobne som si to ani nevšimol. Aspoň čo sa týka mňa. Skús zájsť do obchodu a kúpiť si niektorú z mojich platní. Celých desať rokov so mnou nikto žiaden veľký kšeft neurobil.
Minulý rok bolo v Bratislave stretnutie Šafránu. Po koľkých rokoch ste sa stretli takto pokope?
Takto kompletne myslím že naposledy v deväťdesiatom roku. Vtedy sme sa síce stretli, ale rozišli sme sa akosi v rozpakoch, alebo lepšie povedané - v zlom. Také uzmierené stretnutie bolo myslím až tu, v Bratislave.
A čo to znamenalo pre teba a pre tvojich spoluhráčov?
Pre mňa nebolo až tak podstatné, že sme sa stretli. S mnohými z nich som za tie roky bol, aj sme si zahrali... Pre mňa bolo novinkou, že som bol po siedmych rokoch opäť na Slovensku. Sedem rokov ma sem nikto nepozval, tie posledné koncerty tu boli dosť problematické a publikum bolo dosť agresívne. Vieš, mne vždy dosť vadili tie nacionálne veci. Kým som si robil srandu z Čechov a Moravákov, bolo všetko v poriadku. Keď som zabrúsil na slovenskú tému, bol "prúser". V tej chvíli proste ľudia nechceli, nemohli počúvať. Ja som zas nechcel cúvnuť, hovoril som si: Si predsa slobodný človek. Takže to ani nemohlo skončiť dobre...
Preto bolo teraz príjemné prísť na Slovensko a vidieť, že človek je priateľský prijatý, že ľudia sú zase normálni (smiech).
Šafrán je teda definitívnou minulosťou.
Áno. Je fajn stretnúť sa, porozprávať, ale pokračovanie to nemá. Každý ideme vlastnou cestou.
Čo teraz robíš a aké máš plány do budúcnosti?
Momentálne mapujem minulosť - našiel som staré nahrávky z tých dôb, takže teraz robím takú sériu cédečiek, na ktorých by to malo byť zachované. Upravujem knihu, ktorú som vydal kedysi v Holandsku - je o emigrácii. A občas píšem fejtóny. Minulý rok na jar napríklad vyšla knižka, ktorá zhŕňala fejtóny za posledných osoem rokov.Takže pracujem stále, len to nemá tie zreteľné výsledky, ako to mávalo kedysi. A nepíšem pesničky.
Prečo - nemáš motiváciu, je kríza alebo iný dôvod?
Pesničky, ktoré som zatiaľ napísal, sú politické a o politike som už nechcel spievať. Tak som ich odložil a povedal som si: Počkám, až to príde. A tak čakám, až to naozaj príde.
Hrávaš?
Keď som mal päťdesiatku, chcel som hranie definitívne nechať. Teraz je však situácia iná, to hranie sa trochu podobá koncertovaniu v sedemdesiatych rokoch. Hrá sa v menších sáloch, pre menej ľudí, tí však vedia, na čo idú, takže je to opäť akési hľadanie identity alebo obsahu života. Z ekonomického poblúznenia sa vytriezvelo, zostala len kocovina.
Zase teda bude čas na ľudovky?
Tých som sa nikdy nevzal. Zaoberám sa nimi stále. A rád by som to dotiahol dokonca.. Teraz chcem urobiť ďalšie "čítanie" materiálu, pretože človek pri každom čítaní objaví kopu nových vecí, ktoré predtým prehliadol. A chcel by som si ich aj tématicky rozdeliť, pretože - ako to tak vyzerá - baladám sa už asi nikto venovať nebude, takže to už asi budem musieť dotiahnuť ja sám (smiech).
Zhováral sa Miloš Janoušek
Písané pre SME a Folknet