Poltón 1991
(Miloš Janoušek)
Obdobie konca osemdesiatych a rané deväťdesiate roky mali svoje neopakovateľné kúzlo. Mohlo sa všeličo, čo sa nesmelo a potom sa smelo, aj čo sa nesmie vôbec.. Tieto roky boli aj obdobím najväčšieho energetického výboja kapely, ktorá napriek oficiálneho, naschvál "prisladeného" mena používala paralelne aj "podedinštene amerikánsky" názov Punto a Rybacé hlavy. Koncerty, festivaly, zľudovené pesničky a žiadna šanca v médiách. Ale muzika, v ktorej okrem dobrosrdečnej radosti a odviazanej hravosti neodmysliteľne cítiť snahu presne vidieť, rozumieť, pomenovať a nahlas povedať čo a ako.
Nezameniteľný zvuk čardášovo-nostalgickej harmoniky Michala Urbana a jazzom šmrncnutý saxofón Mariána Jaslovského dopĺňa rytmika a skutočnosť, že kapela spotrebuje tak málo elektriky, ako sa len dá. Výsledkom je bezprostredný, priamočiary zvuk s atmosférou krčmových či tancovačkových bandov z čias dávno minulých. Toto usporiadanie však kapele poskytuje neobyčajne široký priestor pre surfovanie v žánroch a štýloch bez toho toho, aby čo i len na jeden takt stratila vlastnú tvár a výraz - pesničky môžete považovať za folkové, country, pop, džezové či ľudové, "Strýko Džony" je flirt s rapom, techno či disko.
Dominantou sú texty - obsahovo i formálne. Radošinci a ich divadlo, pesničkár Juraj Bindzár a Slniečko, všetci traja majú čosi spoločné - pričinili sa totiž o etablovanie nárečia. Nárečie je deklaráciou a preukazom toho, že sa hovorí z pozície aj keď abstraktného a vymysleného, ale predsa na výsosť živého konkrétneho človeka, žijúceho v konkrétnom prostredí, čase a súvislostiach, bojujúceho o svoj kúsok "človečiny" svojou múdrosťou, otvorenými očami a ústami, naivnosťou i prefíkanosťou. Kým Radošinci a Bindzár miešajú humor s hlbšími a často bolestivejšími tónmi individuálnych ľudských osudov, Slniečko robí skôr "sociálnu" pesničku, karikatúru či komiks. S bystrozrakom, vtipom a šarmom.