Recenzie

Kedysi vyslovene folková Mária Podhradská, známa predovšetkým z gospelovej scény (Atlanta), sa po troch albumoch s materskou skupinou sólovo vydala do trochu odlišných vôd. Koncepcia platne nezapiera snahu preniknúť z gospelového spoločenstva do svetských médií, čomu by mohli výrazne pomôcť texty i bohato aranžovaná popová hudba s podporou špičkových muzikantov ako sú Martin Gašpar, Marcel Buntaj, Igor Sabó či Martin Zajko alebo texty Daniela Heviera. Príjemné melódie i farebné hudobné aranžmány sa počúvajú veľmi dobre, nadpriemernosť niektorých piesní si človek uvedomí po opakovanom vypočutí, nie som si však istý, či takáto vo svojej podstate skôr komorná platňa bude tým najvhodnejším sústom pre naše rádiá.

Že Sinéad O´Connor má vzťah k írskemu folklóru, je zrejmé minimálne od čias občasných hosťovačiek na platniach skupiny The Chieftains. Na týchto nahrávkach akoby odložila všetky provokácie a pózy a vďaka Paddy Molloneyovi v srdci búrliváčky zostala len vrúcnosť a čistota. Po vydaní komorného, introvertne ladeného albumu s názvom Universal Mother bolo jasné, že nahrávka albumu s írskym folklórom (a s folkovým prístupom) je už len otázkou času. Sean nos nua je speváčkinym holdom rodnému folklóru a v jednotlivých piesňach sa tradícia mieša s veľmi decentne nadávkovanou elektronikou. Folkového fanúšika táto platňa poteší nielen ako celok, ale aj skladbami, nad nádherou ktorých až zamrazí (napr. Óró Sé Do Bheatha 'Bhaile alebo The Moorlough Shore, čo je vlastne iná verzia chieftainsovského Morning Dew).

Hitmejkri slovenskej folkovo-gospelovej scény Kapucíni sa opäť spojili s pesničkárom Stanleyom a nahrali ďalší, v poradí už druhý spoločný album. Po rockovo ladenom CD s názvom Inak sa opäť vrátili na začiatok, ku svojim akustickým koreňom a k pesničkám, aké nájdeme na ich prvých CD, predovšetkým na Prosím, nepýtaj sa ma. Vynikajúco, zvonivo nahrané gitary a nápadité melódie s chytľavými motívmi vždy dokážu potešiť a je len škoda, že gospelová a svetská folková scéna sú dve paralelné línie, ktoré sa navzájom prakticky vôbec nestretávajú. Stretnutia na jednej scéne by boli určite obohatením a vzájomnou inšpiráciou pre obe strany. Takých výborných platní, aké pravidelne nahrávajú Kapucíni, sa v našom folku naozaj neurodilo veľa.

David Gray je britský pesničkár, majúci na svojom konte už celkom peknú zbierku úspešných platní. Album nevydaných nahrávok, príznačne nazvaný Lost Songs, ho predstavuje v komornej, menej rockovej podobe, než ako ho väčšina poslucháčov pozná z videoklipov. Piesne sú nahrávané prevažne len s akustickou gitarou alebo klavírom a hudobne má najbližšie asi k tomu, čo na platni Ghost Of Tom Joad predviedol Bruce Springsteen - folk s rockovým feelingom.

Iva Bittová je neoddiskutovateľne jedna z najosobitejších muzikantov, akých česká scéna má a bez ohľadu na to, či jej hudbu budeme považovať za folk, vážnu hudbu, performance alebo hoci aj world music, vždy dokáže priniesť niečo nového, čím človeka prekvapí. Pri svojich projektoch sa neobmedzuje štýlom ani formou a kompilácia s veľavravným názvom Iva Bittová "ako hosť" hovorí o tom, že je načase sumarizovať nielen jej sólové projekty, ale aj ďalšie aktivity, ktorých má na svojom konte neúrekom. Takže na jednom striebornom disku sa vedľa seba ocitli folkoví Ebenovci, alternatívni Pavel Fajt a Pluto, holandskí Nederlands Blazers Ensemble, bluegrassový Luboš Novotný i popový Richard Müller. Pre toho, kto prisahá na štýlovú čistotu, to môže byť neprijateľná zmeska, pre mňa to však predstavuje neuveriteľne pestrú platňu a dôkaz schopnosti hrať s hocikým a pritom zostať stále nezameniteľným originálom.

Aj keď od vydania tohto CD už uplynul nejaký čas, stojí za to ho spomenúť, pretože Robo Hulej momentálne predstavuje jednu z najzaujímavejších pesničkárskych osobností slovenského folku a jeho album patrí k pozoruhodným debutom. Hovoriť o Hulejovi len ako o folkerovi by však bolo zjednodušujúce, pretože - ako je z platne zrejmé - folk predstavuje iba jeden z inšpiračných zdrojov. Svoje miesto tu má aj rock a za pozornosť stoja aj výborné (elektrické) gitarové party M. Porubského, ktoré skladbám dodávajú folkrockový švih a prieraznosť. Ani bohaté aranže, využívajúce nielen nástrojovú farebnosť, ale aj možnosti nahrávacej techniky, sa nedávajú žiadnym zväzovať štýlovým ohraničením. Na druhej strane nie sú ani samoúčelne preplácané, pretože sú podriadené účelu - kde treba, nastávajú nástrojové hody, inde si spevák úplne vystačí len s akustickou gitarou.