G-MUSIC
(Miloš Janoušek)
Keď sa človek pozrie na toto modrožlté cédečko, na prvý dojem je všetko jasné. Mená hudobníkov a niekoľkonásobných víťazov bluegrassových ankiet Michala Vavra a Stana Palúcha, ale aj ďalších, čo sa na ňom podielali (hráč na dobro Luboš Novotný, vydavateľ Jiří Plocek či hudobný režisér Sváťa Kotas) hovoria, že určite nemôže ísť o nič iné ako o ďalšiu bluegrassovú dosku. Teoretika a milovníka škatuliek síce trochu zaskočí meno Juraja Grigláka, ktorý je predsa len trochu viac známy z džezových kruhov či z vážnej hudby, ale - ako vraví slogan - "nič nie je nemožné". Akonáhle si však strieborný disk pustíme, zistíme, že všetko je trochu inak. Namiesto ortodoxne bluegrassovej muziky sa započúvame do čohosi, čo svojim tvarom i cítením pripomína skôr všeobsažnú kategóriu "nová akustická hudba" alebo (nielen) štruktúrou "téma - improvizácia - téma" možno až džez. Ale nechcem sa tu baviť o štýlových šuflíkoch, pretože v hudbe je to dosť háklivá záležitosť a mám skúsenosti, že tie najzaujímavejšie veci aj tak vznikajú tam, kde sa prekračujú hranice. A CD Acoustic Colours je naozaj výborná platňa. Autorom hudby (v tomto prípade hudobných tém) je až na jednu výnimku Michal Vavro. Hudobne a náladou sú to zväčša veľmi silné motívy, ktoré by dokázali existovať aj samy o sebe. Tu sa však stávajú odrazovým môstikom pre improvizácie, ktoré niekde viac, inde menej vychádzajú z témy alebo začínajú žiť úplne vlastným životom (Industrie, Páslo dievča pávy). Práve ľudovka Páslo dievča pávy je príkladom, ako sa sugestívna melódia mení na "džezáreň", v ktorej sa práve Griglák musí cítiť ako ryba vo vode. Ale že sa v nej nebahní len on sám, je jasné pri počúvaní celej platne. Acoustic Colours je výborný album, ktorý ocení predovšetkým ten, kto má rád akustickú hudbu, prirodzený (a dobre nahraný) zvuk drevených nástrojov, netrápi sa štýlovými priehradkami, ale dokáže sa nechať unášať výbornými muzikantskými výkonmi a nápaditou hudbou.
Indies
(Miloš Janoušek)
Ak predchádzajúci album Zuzany Navarovej a skupiny KOA Barvy všecky svojim názvom akoby zámerne signalizovalo štýlovú i zvukovú neohraničenosť, pre CD Jako Šántidéví to platí dvojnásobne. Navarová už dávno opustila v Nerezu i v Tres zabehnutý model hispano- a latinoamerických rytmov a zámerne mieša rôznorodý mix staropražského mestského folklóru, klezmeru, rómskeho folklóru i rom-popu, navrch ešte korunovaný ponáškou na trampskú pieseň a blues (aj to je samozrejme blues v osobitom navarovskou podaní). Navyše v osobe multiinštrumentalistu Maria Biháryho Zuzana získala aj vynikajúceho muzikantského i speváckeho partnera.
Sony
(Miloš Janoušek)
Jaromír Nohavica si svojimi nadčasovými platňami Mikymauzoleum a Divné století nasadil latku, ktorú asi bude ťažko prekonávať. Nepodarilo sa mu to na predposlednom albume Moje smutné srdce a Babylon, akokoľvek sa vracia k prevažne folkovému modelu, tiež prináša skôr polohy, aké sme u Nohavicu už počuli. Babylon je však aj napriek svojmu prevažne komornému aranžmánu a sugestívnemu, až zlovestnému obalu pestrá platňa a bude mať určite úspech. Niektoré piesne asi vzbudia diskusie (na Nic moc si nepochybne zgustnú kritici), Milionář je určite zábavnejší na koncerte, ale Velká voda je pieseň, pri ktorej bude behať mráz po chrbte aj po rokoch.
Universal
(Miloš Janoušek)
Edie Brickell sa na najnovšom albume spolieha na svoje vlastné sily, respektíve na pomocou svojich kamarátov, výsledok však miestami paradoxne znie oveľa "simonovskejšie", než napríklad v produkcii Paula Simona a jeho dvorného zvukára/hudobného režiséra Roya Halee vydané CD Picture Perfect Morning. Edie Brickell je speváčka rozdávajúca pokoj a pohodu (Aimee Mann alebo Susanne Vega sú z toho istého súdku a nikto o nich nemôže povedať, že by tieto dámy a ich hudba pôsobili jednotvárnym dojmom) s adekvátnym dávkovaním akustických nástrojov a jemne pritvrdených rockových gitár.
BMG
(Miloš Janoušek)
Vždy, keď sa mi dostal do ruky niektorý z albumov dnes už nebohého írskeho hardrockovo-bluesového gitaristu Roryho Gallaghera, zaľutoval som, že nie je k dispozícii jeho vyslovene akustická platňa. Skladby, hrané len "unplugged", s doprovodom gitary alebo mandolíny, vždy patrili k vrcholom platne - nech už to boli Roryho pôvodné veci alebo prevzaté skladby. Táto moja túžba sa paradoxne splnila takmer desať rokov po smrti (zomrel v roku 1995 po komplikáciách následkom transplantácie pečene) tejto samorastlej legendy vďaka úsiliu Gallagherovho brata Dónala, ktorý - zrejme vedený podobným predstavou - zalovil v archívoch a svetlo božie vyniesol roky neznáme akustické skvosty. Blues, renesančná hudba, folk, flamenco, bluegrass - to všetko prinášajú nahrávky s takými osobnosťami najrozličnejších odnoží akustickej hudby ako sú folkové gitarové legendy Martin Carthy alebo Bert Jansch, neotesaní krčmoví Íri The Dubliners, kultivovaný nestor európskeho folku Roland von Campenhout, banjová bluegrassová hviezda Bela Fleck alebo skifflová legenda Lonnie Donegan. Naozajstná lahôdka pre milovníkov akustickej hudby, folku i Roryho Gallaghera.
Indies
(Miloš Janoušek)
To, že Radůza sa sprevádza na akordeón (vlastne heligónku), môže v prvom pláne zvádzať k nálepke akejsi "ženskej odpovede na Václava Koubka". Tých rozdielov je tu však oveľa viac, než zdanlivých podobností. Okrem nesporne ženského (i keď trochu chlapčenského) pôvabu má Radůza rozhodne bližšie k šansónu a tam, kde Koubek veci hodnotí s humorom a nadhľadom, Radůza sa snaží presadiť expresívnosťou. Väčšina skladieb je interpretovaná len s doprovodom akordeónu, resp. gitary, ale dve skladby sú zvukovo pestrejšie a znovu pripomenú, že nad Radůzou drží ochrannú ruku Zuzana Navarová. To nie je výčitka, len prosté konštatovanie. K skutočným vrcholom albumu i českého pesničkárstva patria Žluté gladioly a Studený nohy.
Indies
(Miloš Janoušek)
Ťažko zaraditeľná skupina Jablkoň akoby mala dve tváre - jedna, tá zdanlivo živelnejšia, je reprezentovaná platňami typu Druhá vlna, na ktorých Michal Němec a spol. hľadajú, kam až sa dá v ceste za zvukom dôjsť. Tá druhá, ukáznenejšia, je tvorená pesničkami a albumovou líniou Písničky - Bláznivá a najnovším Cestujícim v noci. Oproti predchádzajúcim dvom album je cestujíci v noci možno trochu konvenčnejší a menej prekvapivý, než býva u Jablkone zvykom. Na druhej strane však jednoznačne potvrdzuje svoju afinitu k folku výberom hostí, vlastne "hostiek", z ktorých každá prináša svoj neomylný osobnostný i umelecký vklad - Zuzana Homolová noblesu, Iva Bittová pitoresknú hravosť a Radůza šansónovú vážnosť.