Recenzie

Na svojom najnovšom CD asi Ghymes prekvapia nejedného svojho skalného fanúšika. Skupina, ktorá je už minimálne posledných pár rokov zapísaná ako vynikajúci predstaviteľ world music, signalizuje výrazný odklon od folklóru smerom k priamočiarejšiemu rocku. Starý Ghymes - aspoň v zmysle spomínanej world music - pripomenú nanajvýš tak tri či štyri skladby, ostatné je skôr muzika, ktorá nadväzuje viac na maďarský rock sedemedesiatych a osemdesiatych rokov. To nie je plus ani mínus, to je prosté konštatovanie. A aby to zas nebolo až tak jednoduché, ani rock v ghymesovskom podaní nie sú len pesničky, ale skôr útvary, ktoré majú svojou atmosférou - občas riadne pochmúrnou a zlovestnou - nemajú ďaleko k divadelnej či filmovej hudbe. V tejto novej podobe možno ešte viac upúta hitmejkrovský skladateľský dar Tamása a Gyulu Szarkovcov a ich schopnosť napísať chytľavý hudbný motív či nápaditý aranž.

Bratia Ebenovci nepatria k muzikantom, ktorí svojich fanúšikov rozmaznávajú nahrávkami a platňami. Veď tri vydané samostatné albumy (resp. štyri, ak do toho počítame aj Adventní písně a koledy s Martou Kubišovou) za štvrť storočie existencie je v populárnej hudbe ozaj nevídané číslo. Útechou je len to, že každé z nich sa stalo udalosťou - či už sú Malé písně do tmy, Tichá domácnost, alebo tento posledný, vydaný vlastne už posmrtne - v čase kedy skupina bratov Ebenovcov už vlastne neexistuje. Opäť v spolupráci s niektorými hosťami (už osvedčená Iva Bittová, ale aj Markov kolega Jiří Schmitzer z Ypsilonky) nahrali dosku, ašpirujúcu na titul Album roka. V porovnaní s akustickými Piesňami do tmy výrazne rockovo pritvrdili, ale znovu sa tu voľne miešajú piesne folkové s divadelnými, zväčša štýlovo nezaraditeľné, ale vždy inteligentné a nápadité.

Zlaté časy, kedy Dire Straits vypredávali štadióny a s každou platňou sa usádzali na špici hitparád sú už síce preč, ale život je nielen o zlých správach. Tá dobrá hovorí o tom, že šéf kapely sa konečne odrezal od dedičstva slávnej kapely, ktoré ako závažie roky vláčil za sebou, konečne prekonal tvorivú krízu a začal robiť hudbu svojho srdca a duše. Na posledných dvoch albumoch - Sailing To Philadelphia a najnovšom Ragpicker´s Dream - sa vrátil ku koreňom svojej hudby, ktorými je neoddiskutovateľne práve countryfolkové pesničkárstvo. To, čo za asistencie Jamesa Taylora a Vana Morrisona naznačil už na Philadelphii, do dokonalosti rozvinul na najnovšej platni. Prevažne pomalé a pokojné piesne s bohatým akustickým sprievodom potešia dušu každého folkového i countryového fanúšika. Ak sa občas používa termín "pohodová hudba", na posledného Knopflera to platí bezozvyšku.

Spevák a gitarista Jakub Noha je skutočne pozoruhodná osobnosť českej folkovej, alebo skôr folkrockovej scény. Ťažko zaraditeľný solitér, uznávaný kritikmi a poslucháčmi a predsa stojaci tak trochu na okraji hlavného pesničkárskeho prúdu. Pritom fakt, že niektoré skladby prebrali aj iné osobnosti českej pesničkárskej scény (napr. Vlasta Redl) a že niektoré pesničky sa už hrávajú pri táborákoch, by dosvedčovali dostatočný hitmakerský potenciál, napriek tomu však je expresívny Nohov prejav skôr záležitosť pre fajnšmekrov než pre "kotlíkarov". Ryba nebo pták je album, ktorý Jakub Noha vydal k 10. výročiu existencie svojej skupiny a je to kombinácia živých a štúdiových nahrávok. Noha síce už roky smeruje od akustického folku k elektrifikovanému folkrocku, ale agresívne gitary a neučesaný spev poslednej platne pripomenú to, čo momentálne robí taký Neil Young. Noha asi určite nebude považovaný za krstného otca českého grunge-rocku, ale od filigránskeho folkového fingepickingu je už tiež pekne ďaleko.

Shane MacGowan je Ír, o ktorom sa šíria legendy - neveľa je ich pozitívnych a k tým nejpozitívnejším nesporne patrí jeho muzikantstvo. To už presvedčivo dokázal v materskej skupine The Pogues, a na rozdiel od jeho niekdajších spoluhráčov spoľahlivo existuje aj dnes, v novej skupine The Popes. Album Across The Broad Atlantic zachytáva vystúpenia v atmosfére osláv Dňa sv. Patricka, najintenzívnejšieho írskeho sviatku, na ktorom MacGowan už roky patrí k tradičnému inventáru. MacGowan v roku 2001 zároveň vystúpil na oslavách v Dubline aj v New Yorku a 75-minútová nahrávka Across The Broad Atlantic prináša zostrih z oboch týchto koncertov. Búrlivá atmosféra je vhodným pozadím pre prierez najúspešnejších piesní jednak z niekdajšieho poguesovského obdobia, ale aj z terajšej sólovej kariéry, a keď koncert začne razantnou If I Should Fall From Grace With God, je hneď od začiatku zrejmé, že MacGowan nie je interpretom zasnených balád. Lakonické komentáre medzi pesničkami sú zredukované na minimum aj z dôvodu "neskorej nočnej hodiny", ktorá sa na niektorých miestach prejaví miernym intonačným zaváhaním, spevák však vie, že jeho diváci neprišli kvôli kantilénam a a írske "dupáky" vypaľuje s neomyľnou presnosťou i drajvom. A keď mnohotisícový dav s MacGowanom spieva A Rainy Night In Soho a Fairytale of New York,je jasné, čo pre Írov stelesňuje tento zvláštný chlapík. Ale asi nielen pre Írov.

Prešovská kapela Hrdza týmto cédečkom síce debutuje, ale je to debut naozaj zrelý. Po troch rokoch existencie je tu kapela s vlastným názorom, kapela jednoznačne vychádzajúca z ľudovej melodiky; skupina, v ktorej sa talent spája s perfekcionizmom (čo, povedzme si otvorene, nie je v našich končinách a v našom folkovom žánri až taký bežný jav). Výsledkom je farebná a "šlapajúca" hudba, ktorá popri schopnostiach vlastných členov využíva aj pestrú ponuku hostí (použitím hoboja u mňa bodovali už niekdajšie vargovské Prúdy, jeho aplikácia v hudbe minimálne o generáciu mladšej ma potešila o to viac), samozrejmosťou sú nápadité a pekne ladiace viachlasy. Na úpravy slovenských ľudoviek vo folku sme si už zvykli, preto príjemným spestrením v repertoári Hrdzy sú ruské ľudovky (najmä Dumy). Z tohoto CD sa dá usudzovať, že Hrdza je zbytočne pesimistický názov a ak sa nerozpadne skorodovaním vnútorných vzťahov, čaká ju (i nás) ešte pekná budúcnosť.