Recenzie

U britského pesničkára Richarda Thompsona sa dá predvídať jedine to, že sa u neho nedá nič predvídať. Bravúrne sa preplieta medzi hudobnými štýlmi a márnotratne rozhadzuje nápady na všetky strany. Je to muzikant, ktorý každou svojou platňou dokazuje, že i keď pôvodne vyšiel z folku, táto jediná priehradka mu je dnes už pritesná. A platí to aj pre najnovší album. Po dvoch akustických tituloch (štúdiovom Front Parlour Ballads a koncertnom 1000 Years of Popular Music) tentoraz prichádza s rockovo-elektrickým Sweet Warrior. Obal sa síce mení, ale obsah zostáva – výrazné melodické nápady jednotlivých piesní naznačujú, prečo R. Thompson stále zostáva jednou z najvplyvnejších osobností už nielen britskej folkrockovej scény a čo sa týka elektrickej gitary, po trochu nevýraznom „unplugged“ albume Front Parlour Ballads sa zdá, akoby amplifikovaná gitara i rockový štýl Thompsonovi sedeli momentálne trochu viac.

Írsky spevák a inštrumentalista Jape je jedným z mladých pesničkárov, pre ktorých je síce folková hudba odrazovou plochou a nesporným zdrojom inšpirácie, dávno však už nepoznajú štýlové priehradky a tradicionalistické obmedzenia, akými sa oháňali ich niekdajší folkoví predchodcovia. Nevyrastali na jigoch a reeloch, ale na beatoch, podľa potreby kombinujú akustické a elektrické gitary s elektronikou, gitarové vybrnkávanie splietajú so syntezátorovými zvukmi a spätnými väzbami. Z nedostatkov a obmedzení si urobili výhody, svoje skladby po domácky nahrávajú do počítačov alebo na jednoduché magnetofóny, a namiesto zvukovej dokonalosti vztýčili vlajku lo-fi ako svoju štandardu. CD už svojim názvom dáva najavo, že Jape sa mieni svojou hudbou naozaj predovšetkým baviť a ak má svojim prístupom k niekomu blízko, určite je to Beck v jeho niekdajšej melodickej podobe.

Po rokoch blúdenia v začarovanom kruhu, obohrávania stále tých istých bluesových coverzií a gospelových tradicionálov sa zdá, akoby si Jorma Kaukonen definitívne oslobodil ruky od ortodoxného bluesového dedičstva. Už predchádzajúci, na cenu Grammy nominovaný Blue Country Heart, sa niesol v country-bluesovom štýle a zatiaľ posledný Stars In My Crown len pokračuje vo vytýčenej ceste. Tentoraz v nahrávke menej cítiť country, zato kapela (nečakane bez dlhoročného spoluhráča Jacka Cassadyho) oveľa viac swinguje a v skladbách sa objavujú dokonca aj náznaky doposiaľ nevídaného a neslýchaného humoru. Jediná, aj to čisto subjektívna výhrada sa týka odrhovačka By the Rivers of Babylon, ktorú našincovi už pred rokmi dokázali znechutiť Boney M. Naopak jedným z vrcholov albumu je cover-verzia Cashovej skladby When The Man Comes Around.

Mladý pesničkár Jim Moray rozdelil folkovú verejnosť už svojim prvým albumom s názvom Sweet England. Tradičné ľudové balady spracoval a interpretoval netradičným spôsobom, keď namiesto dulcimeru a krumhorny použil sample, loopy, beaty a k tomu ešte aj počítač ako rovnoprávny hudobný nástroj. To, čo tradicionalistická časť obce považovala za svätokrádež, tá druhá, modernejšia, vyhlásila za najprevratnejší folkový počin od čias legendárneho albumu Liege & Lief britskej skupiny Fairport Convention. Na druhej platni Moray išiel ešte ďalej a i keď obálka akoby platňu posúvala do úplne iného, skôr tanečného žánru, nezameniteľná melodika vás neomylne vtiahne do sveta britského folku – aj keď, pravda, už v modernejšom poňatí, než v časoch britského revivalu šesťdesiatych rokov. Keďže nie všetko je zlato, čo sa blýska a aj progres dokáže mať rôzne stupne, treba povedať, že oproti prvému albumu sú na dvojke síce výraznejšie piesne, čo sa týka však aranžmánov, tie sú predsa len o poznanie konzervatívnejšie a konvenčnejšie, než boli tie na „jednotke“.

Tento abum je spoločným projektom bluesmana Juraja Turteva a poetky Judity Kaššovicovej a naozaj ťažko povedať, či ide o dvojCD s luxusným booketom alebo o nádhernú knihu poézie doplnenú kompaktnými diskami. Ako kniha už Šamorínske verše získali ocenenie Najkrajšia kniha Slovenska 2005 a ako hudobný album sú len ďalším dôkazom toho, že dobrý muzikant sa nemusí ortodoxne držať zaužívaného bluesového modelu a pritom bluesová atmosféra dýcha z každého zaspievaného či zahraného tónu. Výrazné melodické pesničky, zhudobnené verše, intepretované slovenskou muzikantskou špičkou (Juraj Turtev, Maťo Zajko, Ajdží Sabo, Boboš Procházka, Suí Vesan či Ándor Buják zo skupiny Ghymes sa preplietajú s recitovanou poéziou.

Romantik Johnny Depp si už pred pár rokmi dal darček v podobe filmu Piráti z Karibiku, duplu si naložil neskôr v podobe druhého a tretieho dielu, ale skutočný zákusok si dožičil iniciovaním vzniku dvojCD pirátskych balád, piesní a námorníckych popevkov Rogue´s Gallery. S producent Halom Willnerom dali dokopy nesmierne pestrú a pritom až nepravdepodobnú posádku hudobných osobností z najrôznejších hudobných prístavov. Ťažisko projektu pochopiteľne spočíva na špičkových folkových muzikantoch ako sú Richard Thompson, Loundon Wainwright III či Eliza a Martin Carthyovci – veď britský folk sa vždy hrdo hlásil k tradíciám renesančných balád o hrdinoch morí ako bol Lord Franklin alebo Sir Francis Drake; pirátske piesne tu však interpretujú aj ďalší výnimoční muzikanti – stále ťažšie zaraditeľný Sting, dekadentný elegán Brian Ferry (ex-Roxy Music), transexuál Anthony, temnými stránkami života ošľahaní Nick Cave a Lou Reed a ďalší.