Recenzie

Ľadoborec piesňovej scény prelomu tisícročí herec a pesničkár Jiří Schmitzer, na ktorého si nielen zasvätení spomenú z filmu Postřižiny, televízneho seriálu Zdivočelá země alebo hier divadla Studio Ypsilon, vchádza razantne na svetlo folkového sveta. Piesňovej tvorbe sa venuje svojráznym spôsobom už takmer tridsať rokov, ale prvý "klasický" dlhohrajúci CD-nosič mu pod názvom Recitál vyšiel až v roku 1997. Čerstvé dvoj-CD platňa Šílenec, ktorú produkoval Zdeněk Vřešťál, je vlastne dvojitou porciou piesní. V prvom dieli - štúdiovom - majú jeho pesničky silu a prízvuk Springsteenovej Nebrasky, Dylanových filozofujúcich kreácií a absurdných "dada" hravostí alebo songov bluesmana Roberta Johnsona či ľudových balád. V jednoduchom sprievode dvanásťstrunnej gitary s ojedinelými perlivými ozdobami fúkacej harmoniky spieva texty obnažujúce dreň najrozličnejších ľudských i "neľudských" príbehov. V zahustenej forme svojich myšlienok - esencií výrazným expresívnym podaním bombarduje poslucháča kobercovými veršovými náletmi pri používaní veľmi súčasného jazyka. Jeho melódie sú síce plné citácií, ale spôsob podania pesničiek a ich posolstvo výrazne prepisuje použité na originálne. To sa prejavuje najmä na živo improvizovanej nahrávke - druhom CD, kde Schmitzer spracováva a vytvára texty na dodaných desať slov z publika, nezriedka spolu absurdne nesúvisiacich. Takmer okamžitá schopnosť príjemne "loviť z vody" a vytvárať nové piesne, ktoré môžu síce zostať pri prvom a poslednom použití a nemusia mať ohromujúcu kvalitu, ale zároveň sa môžu stať obľúbenou hviezdou repertoáru, svedčí o neuveriteľnej komunikačnej a básnivo-krížovkárskej schopnosti. Piesne majú šťavu, humor, nadhľad a je ich na celom, príjemne výtvarnom dvoj - CD s dobrou informačnou prílohou veľa - takmer päťdesiat. Vyberie si určite každý.

Edo Klena je hudobník, ktorý by za normálnych okolností mal mať za sebou už minimálne päť či šesť albumov, mapujúcich jeho takmer dvadsaťročnú tvorbu. Teda - pesničiek na tých šesť CD určite má, lenže... Pretože situácia u nás je taká, aká je, po prakticky súkromne vydanej kazete a CD so skupinou Východ, resp. Live-CD, vydanom v edícii bratislavského Divadla a.ha. vychádza ďalší album ako príloha audiofilského časopisu WATT. Jeden z najosobitejších slovenských pesničkárov je tu opäť so skupinou Východ, ktorá potvrdzuje Klenovo smerovanie od akustického folku k elektrickejšej polohe. Pre tých, čo Eda Klenu sledujú od jeho úplných začiatkov takýto vývoj nie je určite žiadnym prekvapením, pretože Klena už v minulosti využíval akustickú gitaru skôr rockovým spôsobom, ako sprievodný nástroj. Ostatne speváckym nasadením i muzikantským drajvom mal vždy bližšie k "bigbiťákom" než k zadumane filozofujúcim folkerom, zato textársky - formálne i obsahovo - naopak si zas bral viac z folku. Všadeprítomným nadhľadom, ba až sarkazmom zhodnocuje témy dnešných dní. Album, lakonicky nazvané len menom protagonistu a jeho kapely, má blízko ku koncertnému cédečku Edo Klena & Východ Live v Divadle a.ha. - obsahom i atmosférou.

Skupina šiestich pánov, ktorí sa na hudobnej scéne pohybujú takmer štyridsať rokov, patrí naozaj k tomu najlepšiemu, čo môže Írsko z kolekcie svojho prírodného muzikálneho bohatstva svetu poskytnúť. The Chieftains už vlastne ani nie sú kapelou, ale inštitúciou, ktorá si často prizýva spolupracovníkov nezriedka pochádzajúcich z najzaujímavejších kútov rockového sveta. Ich projekty spolurealizovali hviezdy ako Sting, Mick Jagger, Joni Mitchel, Bonnie Raitt, Joan Osborne, Elvis Costello, Ry Cooder, alebo Sinéad O´Connor, Diana Krall, The Corrs, Vatikánsky symfonický orchester, Montserrat Caballé, Zucchero a The Harlem Gospel Choir. Tieto hosťovania sú vždy prelínané pravidelnými návratmi ku koreňom a nie je tomu inak ani v prípade poslednej CD skupiny, ktorej názov "hudba z prameňa" hovorí naozaj za všetko. Paddy Moloney, gajdoš, píšťalkár, harmonikár a líder kapely, tentokrát so svojimi muzikantami precestoval domovinu krížom-krážom a pritom v prívese ťahali so sebou mobilné nahrávacie štúdio. Nevynechali ani jednu možnosť zahrať si a nahrávať s miestnymi hudobníkmi (Kilfenora Ceilidh Band, Altan) pôvodné ľudové kúsky, z čoho vznikla nádherná kolekcia sedemnástich skladieb so všetkými odtieňmi a variáciami možností akustických nástrojov (flauty, harfy, gajdy, husle,, harmoniky) a spevu. Hudba varíruje medzi tanečnými rytmami (jig, reel), pri ktorých sa príjemne pení krv každého vnímavého poslucháča, a citlivým, vzlykavým až melancholickým štýlom (goltrai). Naliehavosť piesní je čistá ako detský krik a nenechá nikoho pokojným, ale popri tom uzdravuje, prináša duševnú hygienu a hojí. Je to ten najlepší príklad hudobnej ekológie.

Diskrétne erotický a zvláštne naliehavý hlas Zuzany Navarovej - niekdajšej speváčky skupiny Nerez, zosobňujúcej takmer ideálne spojenie pomerne typickej českej folkovej viacvrstvovej melodiky (podobne ako predtým Marsyas) s juhoamerickými a karibskými rytmami, neprestáva mámiť a príjemne znepokojovať poslucháča ani v priebehu jej sólovej dráhy. Koketéria s temperamentnými hudobnými odtieňmi, ku ktorým postupne pribudol aj rómsky čardáš či valčík, sa premenila v kompozičnú a koncertnú lásku, vyúsťujúcu (po projektoch Caribe a Trés) vo veľmi úspešný piesňový album Skleněná vrba (CD, MC Indies 1999). Ten bodoval nielen u jej muzikálnych ctiteľov, ale zaujal aj odbornú kritickú verejnosť a získal ocenenie Žlutá ponorka za rok 1999 (cenu udeľuje skupina českých nezávislých kritikov pre neobvykle kvalitné pôvodné umelecké diela). Vykryštalizovaná "nadnárodná" skupina hudobníkov okolo Navarovej (KOA = Mário Bihári : akordeón, klávesy, klarinet, Camilo Caller : bicie, perkusie, František Raba : kontrabas) s dominujúcim kolumbijským gitaristom, spevákom, skladateľom a textárom Ivánom Gutiérezom vyprofilovala svoj repertoár do virtuózne vyváženej podoby, koncertne v ničom nezaostávajúcej za štúdiovými nahrávkami. O tom sa môže pozorný hudobný konzument napokon presvedčiť na pravdepodobne poslednej nahrávke zoskupenia v tomto zložení (Gutiérez je na odchode do vlasti) - záznamu z vystúpenia v pražskej Malostranskej besede Zelené album. Je to akási esencia temperamentu a vášne (Lajla tov, Nechoď nikam, Canta perla) v priliehavej kombinácii s melanchóliou a smútkom (Bolero, Andělská, Lišaji), ohnivá pálenka slov a tónov, z ktorej je jasné že prezentovaný materiál má len jeden prameň - ľudské srdce pumpujúce krv, rytmus a poéziu, ale aj sladké ranné malátnosti pri brieždení s hlbokým tetovaním vyčerpávajúcej lásky. U Navarovej a Gutiéreza, ktorí sú autormi skladieb dostávajú aj obvyklé harmonické postupy nový šarm a obohacujúce zvukové farby.

John Martyn začínal ako folkový pesničkár, ale veľmi skoro sa pustil iným smerom podobne ako mnoho ďalších gitaristov, pre ktorých sa folk síce stal odrazovým môstikom, ale jeho mantinely boli príliš úzke. Na rozdiel od iných sa však Martynovo smerovanie rozbehlo tak rozmanitými smermi, že sa začlenil do zástupu podobne nezaraditeľných muzikantov typu Roya Harpera, Nicka Drave alebo Petera Hammilla - umelcov síce s kultovým statusom, zato však s minimálnym komerčným ohlasom. Remastrovaný album Solid Air z roku 1973 je toho najlepším príkladom. Fotografie z bookletu zobrazujú klasického pesničkára s akustickou gitarou, na titulke albumu je však fotografia takmer technickým vizuálnym efektom. Platňa je nahrávaná za pomoci vtedajšej britskej folkovej prvej ligy (Richard Thompson, Dave Pegg, Sue Draheim), výsledok je však na míle vzdialený všetkému, čo poznáme a najmä tradičnému folku. Miešajú sa tu vplyvy rocku, folku i džezu a v osobe kontrabasistu Dannyho Thompsona (ex-Pentangle) našiel Martyn kongeniálneho partnera pre svoje výletu do neprebádaných hraničných oblastí hudby. Album Solid Air nemusí byť stráviteľné na prvý posluch, ak však prijmeme jeho nie bežné pravidlá hry, čaká nás vynikajúci hudobný zážitok a zodpovedanie otázok - napríklad kam chodí E. Clapton na skladby typu May You Never a prečo jej autor je len kultový hudobník, kým Clapton je už dávno za vodou.

Hoci vydáva krehká americká pesničkárka Lori Carsonová už štvrté cédéčko v poradí, u nás je takmer neznámou veličinou. Na škodu pre nášho poslucháča , lebo táto dáma bezpochyby patrí medzi to lepšie, čo sľubuje piesňový svet pre nové tisícročie. Hoci nemá razanciu alebo hitové rozmery v súčasnosti dominujúcich spievajúcich autoriek typu Alanis Morissette, Tracy Chapman, Suzanne Vega, Joan Osborne, Jewel, prípadne legendy Joni Mitchell, jej naliehavý soprán a až kolibričia éteričnosť, v spojení s textami pripomínajúcimi prózy ľudskej osamelosti Richarda Yatesa, je impozantná. Nahrávka obsahuje desať pesničiek, ktoré sú usporiadané akoby dve strany vinylovej platne, či dva diely knižky. Prvá časť je skôr o neporiadkoch v medziľudských vzťahoch, deprimujúcom odcudzení a vytrhnutí zo spoločnosti, druhá je o čosi optimistickejšia, hoci troška "poučujúca". Hudba sa plne prispôsobuje textom, plynie bez inštrumentálnych exhibícií v pomalších tempách a hoci v aranžmánoch a harmóniách nesie v sebe odtlačky minulých desaťročí, ťažko ju možno k niečomu porovnávať. Je o to vzrušujúcejšia a znepokojujúcejšia. Taká iná, ako jej autorka…