Recenzie

Pesničkár Peter Janků už od prvých svojich vystúpení upútal pozornosť nielen nápaditými pesničkami a nadhľadom, ale aj strhujúcimi koncertami, ktorými dokázal doslova rozpumpovať svoje publikum. Je príjemné zistiť, že sú aj pesničkári, pre ktorých nie je pieseň len dôvod k hlbokému rozjímaniu, ale aj, povedzme, k radosti a humoru. Nielen toto (určitým spôsobom) folkové šansonierstvo je spojivom medzi Petrom Janků a iným pesničkárom-divadelníkom, Mariánom Geišbergom, s ktorým Peter absolvoval viacero spoločných koncertov. Záznam koncertu v Divadle a.ha. je - ak nepočítame niekoľko piesní na CD Marián Geišberg v Divadle a.ha., kde Janků vystúpil ako hosť - jeho druhým CD. Janků sa tu predstavuje s novým repertoárom, ktorý v ničom nezaostáva za jeho doterajším vysokým štandardom a minimálne piesne Hútam, Na námet románu, hitová Láska čo páli alebo sarkastická Výlet do Fínska stoja za vypočutie i návštevu najbližšieho koncertu.

Martin Chrobák je muzikant, ktorý síce kedysi vyšiel z folkového podhubia, ale dnes sa už ani zďaleka sa nezmestí len do jedinej priehradky, čoho dôkazom je aj recenzované CD. Na tomto skutočne pestrom a nápaditom albume si folk podáva ruky s rockom, blues s džezom a folklór s klasikou a nezriedkavo sa objavia aj ďalšie prímesy, ktorých bližší pôvod je možné určiť len približne a s veľkou dávkou fantázie. Hoci pod názvom Private Music sa skrýva pomerne voľné zoskupenie hudobníkov a spevákov, samotná hudba pôsobí homogénne a nápadito. Ťažisko nahrávok spočíva predovšetkým na protagonistovi, spevácke party si však rozdelili aj ďalší dvaja autori Miro Harach a Zuzana Knezovičová. Hudobníci ako Boboš Procházka, Marián Jaslovský, Samo Smetana či Zuzana Homolová sa na nahrávkach objavujú skôr ako vzácni hostia, ktorí pokrmu dodávajú ten správny šmak. Keď sa napríklad v Schodoch do kotolne v krátkom vstupe rozžiari pokojný hlas Zuzany Homolovej, vtedy si uvedomíme, prečo k jej menu novinári tak radi pripájajú prívlastok "prvá dáma slovenského folku". Folk ostatne prebleskuje v nahrávkach v rôznych podobách - či už v tej tradičnejšej (Búrka), kvázi-nerezovskej (Cigánska) alebo akoby susanne-vegovskej (Izbový mág, Tejto noci). Človek sa svojej minulosti nikdy celkom nezbaví a - ako sa ukazuje - vôbec to nie je na škodu.

Pod exoticky znejúcimi menami sa skrývajú dvaja slovenskí flamencoví gitaristi, Braňo Krajčo (Flaco de Nerja) a Stanislav Kohútek (Morenito de Triana), ktorí svoje umelecké pseudonymy získali po niekoľkomesačnom účinkovaní v domovskej krajine flamenca, v Španielsku, práve na základe ich vynikajúcej interpretácie flamenca. Bravúrna gitarová technika a temperamentný prednes, ale aj naozaj spontánna atmosféra celého koncertu sú nesporným kladom tohto CD, ktoré prináša popri skladbách Flaca de Nerju aj interpretácie kompozícií Paca de Luciu, Vincent Amiga a Moraitu.

Ak pripustíme, že o hitmejkroch sa dá hovoriť aj v "menšinovom" žánri akým je folk, tak z prvých mien, ktoré nám napadnú, sú to určite Jan Nedvěd a Vlasta Redl. Kým osobnosť i tvorba Honzu Nedvěda je prijímaná dosť rozporuplne - od nekrytického obdivu až po prezieravý postoj - Vlasta Redl má v tomto smere osobitné postavenie, pretože na rozdiel od Nedvědovcov je muzikantom, ktorý je akceptovaný prakticky všetkými. Na najnovšom 2CD predstavuje všetky svoje najväčšie hity, samozrejme, že tu nechýbajú Husličky, Galánečka ani Letiště, objavujú sa "pecky" rovnako zo sólových albumov ale aj z príležitostných spoluprác so Slávkom Janouškom a Samsonom Lenkom, Hradišťanom, dosť pochopiteľne chýbajú nahrávka z CD Slovenské balady, ktoré nahral so Zuzanou Homolovou (Redlov podiel tu predsa len bol skôr koncepčný a aranžérsky), prekvapením možno bude zaradenie nahrávok z bratislavskej inscenácie Kubo. Príjemná je existencia dátovej stopy, predovšetkým texty všetkých pesničiek vo formáte pdf. I keď je jasné, že Redl by mal pecky minimálne ešte na jedno ďalšie CD, predsa len mám jednu výhradu - Vlasta Redl je živel, čo môže potvrdiť každý návštevník jeho koncertu. Na tomto 2CD sa prevažuje skôr vážna, až zádumčivá poloha, čo najmä na druhom disku znamená pád celkovej atmosféry smerom k dumkám. To ale nie je ani tak problém Redla, ako skôr dramaturgie platne.

Meno Petra Razenbecka je u nás - až na pár výnimiek - asi prakticky neznáme, hoci je to "sused len toť z Rakús". Ratzenbeckova anonymita je však nezaslúžená, pretože tento pán je v renomovanom folkovom časopise Folk Roots označovaný ako "Rakúšan s írskym srdcom". Výberovka Acoustically Yours prináša prierez Ratzenbeckovou tvorbou posledných rokov a ukazuje, že ďalší prívlastok, "Mr. Fingerpicking", mu neprischol náhodou. Brilantný hráč na akustickú gitaru, hoci samouk, sa s prehľadom pohybuje v blues, folku, vážnej hudbe, ragtime i džeze, zo všetkého si niečo požičia a transformuje do novej, typicky ratzenbeckovskej podoby. Spôsobom ornamentálnej gitarovej hry môže pripomenúť Johna Renbourna, na rozdiel od Renbourna, ktorý sa čím ďalej tým viac vracia k tradícii, Ratzenbeck sa nenecháva obmedzovať a hravo sa pohybuje na najrôznejším štýlových parketách. Preto ani zaradenie beatlesovskej zmesky nie je takým prekvapením, akým by bolo povedzme u už spomínaného Renbourna, Berta Janscha alebo Lea Kottkeho. Hoci Ratzenbeck hrá takmer výhradne na akustickej gitare, dokáže využívať zvukových možností modernej techniky, ekvalizéry a rôzne krabičky, ktoré nedominujú nad akustickým zvukom, ale len jemne podporia atmosféru skladby.

Albumy niektorých interpretov človek pokojne môže ignorovať, pretože vie, že ho sotva príjemne prekvapia a naopak - na "dosky" iných muzikantov sa môže úprimne tešiť, pretože má istotu, že jednoducho ho nemôžu sklamať. Soňa Horňáková patrí do druhej skupiny muzikantov - na škodu svoju i nás ostatných, pretože jednoducho si neviem predstaviť, že by vydala zlú platňu. Tvrdohlavo si ide svojou cestou a jej pesničky dozrievajú do krásy, až sa tají dych. V poradí tretí album predstavuje Soňu ako protagonistku folkrockovej kapely, ktorá ju nesprevádza, ale je s ňou doslova zrastená. Aj vďaka dlhoročnej súputníčke Janke Krajčovičovej, ktorá v kapele okrem muzikantskej funkciu zastáva aj rolu aranžérky a producentky môže Soňa rozoznieť v nových farbách a náladách. Strieda (dátom vzniku) staršie skladby s úplnými novinkami, folkovo prosté Niečo ako blues sa strieda rockovým drajvom Domáceho bôžika a takmer až hammelovskými Zápalkami, náladovka Pere Lachaise nielen účasťou textára Jozefa A. Štefánika pripomenie niekdajšie obdobie Soniných skupín Strom a Nika a - aspoň pre mňa - nespornými vrcholmi platne sú uhrančivá Hey Joe a tajomne-romanticky roztancovaný Valčík. Soni Horňákovej sluší vážnosť, lebo si ju môže dovoliť. V jej trochu nahorklom speve je dosť nadhľadu na to, než aby sme ju upodozrievali zo sentimentality. A spolu s takými pesničkami, aké si dokáže skladať, je to priam ideálna kombinácia.