Recenzie

Skupina s priliehavým a zároveň aj trochu mystifikujúcim názvom Bratislavský folkový orchester (v poslednom čase používajúca skôr skratku B.F.O. je dátumom vzniku v polovici osemdesiatych rokov jednou z najstarších existujúcich folkových zoskupení slovenskej, predovšetkým gospelovej scény. CD "... a ty mi chýbaš" je v poradí tretí album skupiny B.F.O. a prináša v kontexte predchádzajúcej tvorby hneď niekoľko výrazných zmien. Po prvýkrát sa dovtedy stabilná trojica Šaňo Németh-Maťo Lišhák-Fero Petriska zredukovala odchodom M. Lišháka na duo, zato väčší priestor dostali ďalší spoluhráči. Tak ako doposiaľ, i tentoraz väčšinu skladieb zložil Š. Németh, tento album však znamená ďalší stupeň "pritvrdenia" smerom k folkrocku. Samozrejme, slovíčko "pritvrdenie" treba brať s veľkou rezervou, pretože tento melodický a farebný poloakustický-poloelektrifikovaný štýl má ešte stále oveľa bližšie skôr k folkrocku šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov než k nekompromisným rockerským výbojom a znamená predovšetkým výraznejšie zastúpenie bicích a elekrických gitár v aranžmánoch. V skladbách možno zachytiť inšpiráciu Mikeom Oldfieldom, ale aj "pinkfloydami" a "jethrotullami". Najlepšie skladby sú tie, kde sa hudobníci nespoliehajú len na pocit a výpoveď, ale na výraznú melódiu a aranžmá, ako v piesňach Sobota, Rany, Veľa slov, Túžba.

Keď Aimee Mann s pocitom dobre vykonanej práce dokončila posledné úpravy svojho albumu Bachelor No. 2, určite ani vo sne netušila, že firma dá platňu ako neperspektívnu k ľadu a Aimee nasledujúce roky namiesto rátania tantiém a prípravy novej platne strávi naháňaním právnikov a kupovaním vlastných nahrávok z trezorov vydavateľstva. Platňu so sarkastickým podtitulom Posledné zvyšky Vtáka Doda (český preklad mena vyhynutého vtáka Blbouna nejapného možno ešte ironickejšie vystihuje podstatu projektu) nakoniec vydala na vlastnej značke a i keď Aimee by si určite vedela predstaviť aj menej trnistú cestu k poslucháčovi, buďme vďačný aj za to. Decentný obal skrýva rovnako elegantnú, pritom však plnokrvnú muziku v duchu najlepších opusov jej slávnejších kolegýň. Pokojný, ležérny, miestami akoby trochu ospalý spev s pasiou surfuje na vlnách nevtieravých, pritom však nápaditých melódií; samostatnou kapitolou sú gitary, miestami harrisonovské, inokedy zas gilmourovské, ktoré posúvajú celkový zvuk platne skôr na prívetivejšie územie rocku. Človek sa môže pýtať, prečo napríklad Alanis alebo Sheryl áno, a Aimee nie... Cesty pop music sa však už dávno prestali byť záležitosťou pocitov a stali sa predmetom iných marketingových ukazovateľov...

Kapucíni si vyslúžili za roky svojej existencie vyslúžili na slovenskej gospelovej scéne skutočne významné postavenie. Nemalou mierou sa na tom podpísalo aj doslova "táslerovské" hitmejkrovstvo bratov Tkáčovcov, Michala a Mareka Hirku a Braňa Fabu. Navyše ten, kto dlhšie sleduje diskografiu bratov Kapucínov, musí oceniť kontinuitu tvorby, ale zároveň i hudobný vývoj, pričom profesionalita a muzikantská zručnosť sú len jedným z kamienkov umeleckej výpovede. CD Inak je logickým zavŕšením cesty, ktorou skupina Kapucíni prešla - od akustických začiatkov prvých platní až k plnokrvnému elektrickému folkrocku posledného albumu. Na tejto platni sa doslova labužnícky prehrabujú v rôznych hudobných štýloch a žánroch, zaznie svižné country, "modusovský" pop rock, "hammelovská" balada, rap. Ak niektorí recenzenti v minulosti Kapucínom občas vyčítali muzikantské nedokonalosti, pri Inak im hudobníci vzali vietor z plachiet. A čo sa týka grafickej stránky albumu, tá je - ako vždy u Kapucínov - nadpriemerná.

Túto dosť ťažko zaraditeľnú banskoštiavnickú skupinu tvoria dvaja členovia - basgitarista Jano Jakubík a speváčka Zuzana Knezovičová. I keď v priebehu rokov Padlášový výber kooptovalo predovšetkým folkové publikum (v Čechách sa to podobne "prihodilo" skupine Jablkoň) a medzi možnými vplyvmi môžeme nájsť aj šansón, zhudobnenú poéziu, džez alebo dokonca aj alternatívu- najbližšie však Padlášový výber má predsa len asi k divadlu malých foriem. A to nielen formou, ale predovšetkým autenticitou svojich vystúpení a schopnosťou nadviazať kontakt s publikom. V zostave Knezovičová-Jakubík bolo nahrávané aj prvé CD Padlášového výberu Minulo sa mydlo, ktoré vyšlo ako príloha časopisu WATT. Neobvyklé, komorné zloženie, zredukované len na čistý spev so sprievodom basgitary pôsobí na koncertoch veľmi atraktívne, ale vždy zostáva riziko, že plocha celého CD môže priniesť určité úskalia v podobe monotónnosti. Padlášový výber sa však tomuto nebezpečiu úspešne vyhol predovšetkým vďaka nápaditej a farbistej basgitare J. Jakubíka, ktorá spĺňa hneď niekoľko funkcií - je harmonizujúcim i rytmizujúcim nástrojom, zároveň je však aj náladotvorným prvkom. To isté platí aj o suverénnom speve Zuzany Knezovičovej - je rovnako doma v pomalých skladbách (Máme dlhé gate, Vodné nádrže, Vtáci sťahovaví) i v rýchlejších piesňach so sambovým nádychom (Minulo sa mydlo).

Peter Lachký, člen združenia Efko, je jednou z najvýraznejších osobností najmladšej generácie slovenských pesničkárov, čo presvedčivo dokazuje aj na svojom debute V krajine... Je hudobníkom, ktorý má veľmi blízko k tvorbe Karla Plíhala (vplyv tohto českého pesničkára je v Lachkého piesňach pomerne ľahko vysledovateľný), táto inšpirácia však zostáva predovšetkým v ornamentálnom spôsobe hry na akustickú gitaru a v komornej atmosfére piesní. Niektoré z nich (Svätojánska, Krajina strieborného rúna, No a čo alebo Tri spiace ženy) sú už príkladom vyzretého pesničkárstva aj nájdenej vlastnej cesty a majú svoje miesto nielen na koncertoch, ale aj v špecializovaných rozhlasových reláciách. Peter Lachký vo svojich pesničkách striedmo váži slová (aj v tomto sa nezaprie "plíhalovská" škola), dôsledne pracuje s náladou a v tomto smere mu výborne sekunduje predovšetkým huslistka Zuzana Ondrejková. Okrem nej sa na cédečku objavia aj ďalší dvaja hostia - čoraz vyhľadávanejšia speváčka Zuzana Knezovičová (Padlášový výber) a Peter Lachký st.(klávesy).

Byť dnes zaradený v kategórii "dievča s gitarou" je veľmi jednoduché a zároveň problematické. Jednoduché v tom, že každý okamžite vie, čo si pod týmto označením môže predstaviť, aký štýl hudby a aká nálada nahrávok ho očakáva. Problém nastáva v okamihu, keď si uvedomíme, aký široký je ten zástup, kto všetko sa v ňom ukrýva a koľko z týchto dievčat s gitarou je anonymnou súčasťou zástupu. Nie každá je osobnosťou typu Tracy Chapman, Susanne Vega či Indigo Girls. To je aj problém pesničkárky Shawn Colvin - pôvabnej mladej dámy kultivovaného vzhľadu i prejavu, nesporne príjemných pesničiek, ktoré ťažia skôr z atmosféry než z výrazného melodického nápadu. Hlasovo miestami pripomenie rannú Sheryll Crow (to najčastejšie), občas introvertnú Susanne Vega alebo Michelle Shocked (tá sa však vo svojej nespútanosti vybrala celkom odlišnou cestou). Piesne sú formou i náladou skôr popové a s ohľadom na hrejivý zvuk akustických gitár s privretím všetkých očí môžeme hovoriť o akejsi odrode pop-folku. Na druhej sttrane sa však nedá uprieť, že piesne i celý album sú veľmi príjemnou, uši ani dušu neurážajúcou záležitosťou, čo v dnešnej dobe je vzácny jav. Nie každá dievčina je Joni Mitchell a v každej piesni netreba hneď hľadať posolstvo.